BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Dievča v plameňoch

Človek by si myslel, že ma to už teraz nebude trápiť. Burnesovci sa dávno odsťahovali. Prešli dva roky. Ale aj tak sa stále nedokážem slniť na balvanoch na okraji kameňolomu, spustiť špičky do chladnej čistej vody alebo počúvať spev iných dievčat bez neutíchajúceho vedomia, že Cassie je preč. A potom chcem niečo povedať, lenže nejde to, chápete. Je to akoby nikdy neexistovala.

Takže radšej tam vôbec nejdem, ale idem rovno domov, bicykel s ešte točiacimi sa kolesami hodím na trávnik za domom a dverami so sieťkou proti hmyzu buchnem tak hlasno, až sa mama zakaždým zľakne, vbehne do kuchyne a pozrie na mňa očami plnými emócií. Vnímam ich jednu za druhou – láska, strach, frustrácia, sklamanie, ale najmä láska. Väčšinou povie len jedno slovo – „Smädná?“ –, vysloví ho s otáznikom a to slovo je mostom odtiaľ sem, ja odvetím „hej“ alebo „nie“ a ona mi buď naleje vodu z krčaha v chladničke, alebo nie. Tým začneme a posunieme sa ďalej.

Takto plynú dni, takto budú plynúť – a nehovorila vari sama Cassie, že „všetko je len otázka plynutia času“? –, až dôjdeme ku koncu tohto leta, tak ako sme došli ku koncu toho minulého, tak ako sme prešli cez všetko, čo sa stalo za posledné dva roky. Každý deň sa „teraz“ vzďaľuje o niečo viac od „vtedy“, takže už dokážem uveriť – musím uveriť –, že jedného dňa sa obzriem a „vtedy“ bude ďaleko za mnou, len bodka na obzore.

Príbeh sa mení podľa toho, kde s ním začnete. Mení sa, kto je dobrý, kto zlý a čo to všetko znamená. Všetci svoje príbehy formujeme tak, aby nám potvrdzovali predstavu o sebe samých. Môžem začať vtedy, keď sme ešte s Cassie boli najlepšie kamarátky, alebo môžem začať na temnom konci a celé to vyrozprávať pospiatky.

Ale „predtým“ sa začať nedá: s Cassie sme sa totiž prvý raz stretli v materskej škôlke a vôbec si nespomínam na obdobie, keď som ju ešte nepoznala, keď som v dave nerozoznávala jej útlu plavú hlavu a nevedela som vždy presne, kde v miestnosti sa nachádza, keď som ju v istom zmysle ešte nepovažovala za svoju. Cassie bola drobná, s kostičkami tenkými ako vtáčik. Vždy bola v triede z dievčat najmenšia a členok mala úzky ako ja zápästie. Vlasy mala žiarivé platinové, takmer ako albín. Bola taká plavá, až mala priesvitnú, zružovenú pokožku. Ale boli by ste úplne vedľa, keby ste si jej útlosť a bledosť pomýlili s krehkosťou. Stačilo jej pozrieť do očí – belasých očí, ktoré sa pod zamračenou oblohou menili na sivú ako voda v kameňolome – a bolo by vám jasné, že je odolná. Vlastne myslím, že lepšie slovo je silná. Hoci, samozrejme, na konci nemala dosť sily. Ale aj keď sme boli malé, bolo na nej niečo, čo ja viem, akože kašlem na vec, akože: „Ja nie som posero, a ty?“

Podľa mojej mamy a Cassiinej mamy Bev sme sa my dve skamarátili už ako štvorročné v druhý týždeň škôlky. Tak sa to vždy hovorilo, aj keď už teraz neviem, či si to pamätám alebo som to len toľkokrát počula, až som si tú spomienku vymyslela. Hrala som sa so skupinou detí na pieskovisku a Cassie stála uprostred pieskoviska s rukami vbok, vytriešťala oči ako zombíčka, niežeby bola nervózna, ale totálne odmeraná. Odišla som od kamošiek, štuchla som ju do lakťa a – vraj – som povedala: „Hej, poď si so mnou stavať hrad.“ A jej sa na tvári rozlial ten vzácny široký úsmev, jej typický slávny úsmev, ktorý neskôr ešte vylepšila medzierka medzi prednými zubami, akú má Georgia Jaggerová. Do piesku som sa vrátila s ňou. „A tým,“ hovorievala vždy moja mama, „sa to začalo.“

Plný formát