BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Kivader

Čo je to za život, keď človek musí sedieť celý deň v kuchyni, lebo je horúco, košeľa sa ti lepí na telo, máš už len štyri cigarety, víno si dopil, a keď sa otočíš dobehne Rudko a dopije ešte i to fľaškové pivo. Čo Kivader komu v živote spravil? Vo vlastnom dome si nemohol robiť, čo sa mu páči, ani si nič dovoliť k žene, lebo všade sa plietli deti. To preto sa otočil, lebo Helenka chcela poumývať vo vani taniere. Ako sa zohla, sukňa sa jej vyhrnula. A Helenka má podľa Kivadera pekné nohy! Môže on za to, že je chlap? Vystrčil Rudka na dvor. Vyhnal i dievča.

„Choď ho strážiť, Moniko!“ povedal a zabuchol dvere.

Monika a strážiť? Ju samú bolo treba strážiť! Sedel som na lavičke v tieni, no nebubnoval som, aby sa Kivader nezlostil. Radšej som sledoval chlapca, aby čosi nevyviedol. Lajoš brechal na reťazi a dobre urobil, že zaliezol. Rudko už zdvihol kameň. Zadíval sa na kameň zblízka. On má taký pohľad, aj na vás sa díva, akoby vás po prvýkrát videl. Strčil si kameň do vrecka. A začal hľadať kohúta. Zbadal ho vzadu na dvore. Skákal po sliepočke, až z nej perie lietalo. Rudkovi sa to zapáčilo, vyskúšal to tiež ako kohútik.

„To sexujú, Rudy!“ zasmialo sa dievča a neslušne mykalo zadkom. No vtedy, ako naschvál, bežali okolo chlapci.

„Moniko. Fery má kazetu s Krujsom, čo mu operujú oči!“ kričali na ňu.

„Dyk Krujs! Šak to moja láska!“ zvýskla Monika a rozbehla sa preč.

Čo som hovoril, že nevie strážiť? Rudko chcel ísť za ňou. Bežal čaptavo, ale dosť rýchlo. Vzal som bubon a utekal tiež. On kadiaľ ide, psi radšej zaliezajú do búd. Všetci do jedného už krívajú. O čosi nižšie hrali chlapci futbal. Keď Rudko zbadal loptu, veľmi ho upútala. On keď niečo vidí, hneď to chce! Zabudol na Moniku, vtrhol do húfu, obral chlapcov, vykopol. A bolo po lopte!

„Mamóó,“ kričali chlapci.

Než som sa spamätal, zbadal bicykel. Uprený pohľad! A zasa rýchlo k nemu! Odtlačil deti, vytrhol im bicykel, chcel sa spustiť, no spadol a pokrivil koleso.

„Vypadni, dyline!“ naháňal nás matky s handrami.

Vzal som Rudka za ruku a ťahal ho preč. Nechcel som, aby sa dívali, keď zúri. No znova sa mi vytrhol a rozbehol sa dole svahom k rieke.

„Hej, poď sem!“ zavolal na mňa ktosi.

Otočil som sa. Bol to Vajda. Ležal v tráve, na hlave mal klobúk. Za ním sa pásol kôň. Vajda bol raz v Budapešti, tam chodia policajti na koňoch. Veľmi sa mu to zapáčilo, tak si tiež kúpil. Aj Gagarin pri ňom ležal. Nohu mal v gypse. Vždy, keď sa opije, lezie na strechy a skáče. Preto ho voláme Gagarin. Má knižku o kozmonautoch. Stále ju číta. Nič iné ho nezaujíma, len kozmonauti. Vajda má televízor značky Filips, chladničku na dvestopäťdesiat litrov, auto, čo mu smerovky svietia na poplach o štvrtej ráno, ale Gagarin nemá nič. Vajda mu pred rokom kúpil zlepovaciu stíhačku, no Gagarin ju neposkladal. Radšej pije a skáče.

„Kde máš kamaráta?“ spýtal sa Vajda.

„Doma. Kde by bol?“

„Čo robí? Spí?“ posmieva sa Vajda, žmúriac oči do slnka.

Vtedy sa ozval výkrik.

Jedna u nás, Elenka Bila, sa stále chodila kúpať do rieky. Vždy sa vyzliekla, položila si šaty na breh. Lenže bola tučná a vôbec nemala prsia. Keď ju Rudko zbadal, vošiel po kolená do vody, začal mykať zadkom ako kohútik. Elenka sa pošmykla, chcela sa rozbehnúť, no pošmykla sa a udrela si hlavu o kameň. Kým sme tam pribehli, bola už celá skrvavená.

Plný formát