BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Koniec Eddyho

Stretnutie

Na detstvo nemám ani jednu šťastnú spomienku. Nechcem tým povedať, že som v priebehu tých rokov nepocítil šťastie či radosť. Nie, to len utrpenie, ako totalitný režim, nechá zmiznúť všetko, čo nezapadá do systému.

Na chodbe sa objavili dvaja chalani. Jeden veľký, ryšavý, druhý malý, zhrbený. Ten veľký s ryšavými vlasmi si odpľul Daj si to do huby.

Pľuvanec mi pomaly stekal po tvári, žltý a hustý ako hlasité hlieny, ktoré upchávajú hrdlo starcom alebo chorým ľuďom, silne a odporne zapáchajúci. Prenikavý, škrekľavý smiech tých dvoch Pozri, má toho plnú hubu, ten skurvysyn. Pľuvanec mi steká od oka až k perám, nakoniec až do úst. Neodvážim sa utrieť si ho. Mohol by som to urobiť, utrieť ho do rukáva jedným šmahom ruky. Stačil by zlomok sekundy, maličký pohyb, aby sa pľuvanec nedotkol mojich pier, ale ja neurobím nič, zo strachu, že by ich to mohlo uraziť, zo strachu, že by som ich mohol ešte viac rozdráždiť.

Neveril som, že to urobia. A to mi násilie ani zďaleka nebolo cudzie. Kam len siahajú moje spomienky, vidím otca opitého, ako sa pred krčmou bije s inými ožranmi a rozbíja im nosy alebo vyráža zuby. Mužov, ktorí sa príliš vyzývavo pozreli na moju mamu, a otca, ktorý im pod vplyvom alkoholu šplechol Kto myslíš, že si, že tak čumíš na moju ženu, ty bastard všivavý. A mamu, ktorá sa ho snažila upokojiť Len kľud, zlatko, kľud a ukľudni sa, ktorej námietky nikto nebral vážne. Otcových kamarátov, ktorí prišli v istej chvíli automaticky zasiahnuť, pretože to bolo pravidlo, o tom je predsa skutočné priateľstvo, byť dobrým kamošom a skočiť do bitky, dať od seba otca a toho druhého, obeť jeho opitosti s tvárou rozbitou ešte od minula. Keď sa jedna z našich mačiek okotila, videl som otca, ako dal práve narodené mačiatka do igelitovej tašky zo supermarketu a potom ňou mlátil o betónový obrubník, až kým sa taška nenaplnila krvou a mňaučanie neustalo. Videl som ho, ako v záhrade podrezáva prasatá a potom pije ešte teplú krv. Potom ju nechal stiecť a urobil z nej jaternice (krv mal na perách, na brade, na tričku) Krv zo skapínajúcej svine, vieš, keď ešte vyteká, to je na tom to najlepšie. Ryk zdochýnajúceho prasaťa, ktorému otec práve prerezával krčnú tepnu, bolo počuť po celej dedine.

Mal som desať rokov. Bol som v škole nový. Keď sa objavili na chodbe, nevedel som, kto sú. Neregistroval som ani len ich krstné mená, čo nebolo v tejto malej vzdelávacej inštitúcii s ani nie dvesto žiakmi zvykom, každý s každým sa tu rýchlo spoznal. Kráčali pomaly, usmievali sa, nešla z nich nijaká agresivita, dokonca som si najprv myslel, že sa prišli zoznámiť. Ale prečo by veľkí žiaci prišli za uchom ako ja? Školský dvor fungoval rovnakým spôsobom ako zvyšok sveta: veľkí sa s malými nestýkali. Moja mama to hovorievala aj o robotníkoch My malí nezaujímame nikoho, tých veľkých pánov z mesta už vôbec nie.

stiecť a urobil z nej jaternice (krv mal na perách, na brade, na tričku) Krv zo skapínajúcej svine, vieš, keď ešte vyteká, to je na tom to najlepšie. Ryk zdochýnajúceho prasaťa, ktorému otec práve prerezával krčnú tepnu, bolo počuť po celej dedine.

Na chodbe sa ma spýtali, kto som, či som to ja, ten Bellegueule1, o ktorom všetci hovoria. Položili mi tú otázku, ktorú som si potom dookola opakoval mesiace, roky
To si ty, ten teplý?

Vyslovením týchto slov do mňa navždy vpísali niečo ako stigmu, znak, ktorý Gréci vypaľovali železom alebo vyrezávali nožom do tiel deviantov, nebezpečných pre spoločnosť. Nedalo sa toho zbaviť. Zostal som prekvapený, hoci to nebolo po prvý raz, čo som niečo také počul na svoju adresu. Na urážku sa nedá nikdy zvyknúť.

Pocit bezmocnosti, straty rovnováhy. Usmial som sa – a slovo teplý, ktoré rezonovalo, vybuchovalo mi v hlave, vo mne búšilo s každým úderom srdca.

Bol som chudý, určite vyhodnotili, že moja schopnosť brániť sa bude malá, takmer nulová. V tomto veku mi rodičia často hovorili Kostlivec a môj otec bez prestania opakoval rovnaké vtipy Mohol by si prejsť poza vylepený plagát a ani by sa neodlepil. V dedine sa hmotnosti pripisovala mienkotvorná hodnota. Môj otec a dvaja bratia boli obézni, aj viaceré ženy z rodiny, zvykli často hovoriť Vždy lepšie ako umrieť od hladu, je to dobrá choroba.

Plný formát