BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Plechový bubienok

Široké sukne

Priznávam: som obyvateľ liečebného a ošetrovateľského ústavu, môj ošetrovateľ ma pozoruje, takmer ma nespustí z očí, lebo vo dverách je kukátko a ošetrovateľovo oko je tej hnedej farby, ktorá mňa, modrookého, nemôže prekuknúť.

Môj ošetrovateľ’ teda ani zďaleka nemôže byť mojím nepriateľom. Obľúbil som si ho, keď mi zvedavec spoza dverí vojde do izby, rozprávam mu príhody zo svojho života, aby ma napriek prekážke v tvare kukátka spoznal. Zdá sa, že ten milý človek si moje rozprávanie váži, pretože len čo mu zaklamem, hneď mi na oplátku ukáže svoj najnovší výtvor z uzlíkov, aby sa predviedol. Nebudem sa zmieňovať o tom, či je z neho umelec. Ale výstavu jeho výtvorov by v tlači ocenili, prilákala by aj niekoľkých kupcov. Používa obyčajné špagáty, pozbiera ich po návštevných hodinách v izbách pacientov, rozmotá ich a potom z nich viaže zložité ohybné strašidlá, ktoré namočí do sadry, nechá stuhnúť a nakoniec nastokne na pletacie ihlice pripevnené na drevených podstavcoch.

Často sa pohráva s myšlienkou, že svoje diela stvárni farebne. Odrádzam ho, ukazujem na svoju kovovú posteľ natretú bielym lakom a prosím ho, aby si túto najdokonalejšiu zo všetkých postelí predstavil v pestrých farbách. Vtedy vydesene spľasne ošetrovateľskými rukami, na trochu meravej tvári sa pokúsi vyjadriť všetky tie hrôzy naraz a vzdá sa svojich farebných plánov.

Moja bielo nalakovaná kovová ústavná posteľ je teda akýmsi meradlom. Pre mňa dokonca znamená ešte viac: Je mojím konečne dosiahnutým cieľom, mojou útechou, a mohla by byť aj mojou vierou, keby mi vedenie ústavu dovolilo uskutočniť zopár zmien: Chcel by som dať zvýšiť mreže postele, aby mi už nikto neublížil.

Raz týždenne mi pretrhne ticho vpletené medzi biele kovové mreže návštevný deň. Vtedy prichádzajú tí, ktorí ma chcú zachrániť, ktorých baví lipnúť na mne a ktorí by sa chceli cezo mňa naučiť vážiť si, ctiť a spoznať samých seba. Akí sú to len slepí a nervózni nevychovanci!

Plný formát