BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Monológ po dialógu

Berte si moje telo, umučte ho.
Mňa zničiť nemôžete: ja som duch.
Som hudba, poézia, hlas aj echo,
bod nekonečný, nekonečný kruh.

Bývalý jeden človek dnes ma ľakal,
keď som sa zahodil a vravel s ním,
že na takých, jak ja som, žalár čaká,
že smelý som, neviem, čo hovorím.

Červík ten, v ľudské šaty oblečený,
musel však ďívat sa, jak unikám.
Videl, jak telo sa mi v paru mení,
v myšlienku, v jaganie, v svetelný rám.

Snáď tajnej oznámi ma polícii.
Tá príde a ma nájde, doma som.
Majú ma – nemajú ma. K mojej šiji
môžu sa približovať s povrazom,

ale nech obesia mi tieto verše!
aj keď sú napísané na vodu, č
íta ich nový vek, čo sa už kreše,
číta ich vek, čo plynie v slobodu.

(30. 7. 1951)