BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Škoricové sklepy

Posadnutosť

Vtedy už naše mesto čoraz väčšmi upadalo do chronickej šedivosti súmraku, na okrajoch zarastalo lišajom tieňa, huňatou plesňou s machom, ktorý mal farbu železa.

Deň sa ledva vynoril z hnedastého dymu a hmiel a už sa nachyľoval k nízkemu jantárovému odpoludniu, chvíľu bol priezračný a zlatý ako tmavé pivo, aby potom zostupoval pod mnohonásobne rozčlenenú, fantastickú klenbu farebných rozľahlých noci.

Bývali sme na námestí, v jednom z tých tmavých domov s prázdnymi a slepými fasádami, ktoré sa tak ťažko dajú od seba odlíšiť.

A to bolo príčinou častých omylov. Keď človek raz vstúpil do nesprávnej predizby a na nesprávne schody, dostával sa zvyčajne do ozajstného labyrintu cudzích bytov, pavlačí, k nečakaným východom na cudzie dvory a zabúdal na počiatočný cieľ vychádzky, aby si po mnohých dňoch, vracajúc sa z bludiska čudných a spletitých príhod, za nejakého sivého úsvitu medzi výčitkami svedomia pripomenul rodný dom.

Náš byt plný veľkých skríň, hlbokých pohoviek, bledých zrkadiel a lacných umelých paliem sa čoraz väčšmi prepadal do stavu zanedbanosti — pre pomalosť matky, vysedávajúcej v sklepe, a nedbalosť štíhlonohej Adely, ktorá nikým nekontrolovaná celé dni postávala pred zrkadlami, donekonečna sa upravovala a všade zanechávala stopy v podobe vyčesaných vlasov, hrebeňov, pohodených papúč a šnurovačiek.

Tento byt nemal presný počet izieb, lebo nikto si nepamätal, koľko ich prenajali cudzím nájomníkom. Neraz sme náhodou otvorili niektorú zo zabudnutých izieb a nachádzali sme ju prázdnu; nájomník sa dávno odsťahoval a v zásuvkách, nedotknutých celé mesiace, sme objavili nečakané veci.

V dolných izbách bývali obchodní pomocníci a neraz v noci nás budili ich stony, ktoré vydávali pod vplyvom snových prízrakov. V zime bola vonku ešte hluchá noc, keď otec zostupoval do tých studených a tmavých izieb a plašil sviečkou stáda tieňov, ktoré odlietavali nabok po dlážke i stenách; šiel budiť ťažko chrápajúcich zo sna tvrdého ako kameň.

Pri svetle sviečky, ktorú tam postavil, vyhrabávali sa lenivo zo špinavých brlohov, sadali si na postele, naťahovali bosé a špinavé nohy a s ponožkou v ruke oddávali sa ešte chvíľu rozkoši zívania — zívania preťahovaného až do zmyselnosti a do bolestného kŕča na podnebí ako pri ťažkom dávení.

V kútoch nehybne sedeli veľké šváby, zveličené vlastným tieňom, ktorým každého z nich obdarúvala horiaca sviečka a ktorý sa neodlúčil od nich ani vtedy, keď sa ktorýsi z tých plochých bezhlavých trupov zrazu rozutekal strašidelným pavúčím behom.

Plný formát