BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN



ÚRYVOK Z KNIHY

Tá, čo sa vracia


1
V trinástich rokoch som ešte svoju prvú matku nepoznala. Ťažkopádne som vystupovala po schodoch jej domu s nemotorným kufrom a taškou plnou rozhádzaných topánok. Na medziposchodí ma vítal závan čerstvo prepáleného tuku a očakávanie. Dvere sa nedali otvoriť, niekto nimi zvnútra bez jediného slova šklbal a pritom krútil zámkou. Hľadela som na pavúka, ktorý sa zmietal vo vzduchu, zavesený na konci vlákna.

Po tom, ako sa ozvalo kovové cvaknutie, sa zjavilo dievča s rozstrapatenými vrkočmi, zjavne si ich zaplietlo pred niekoľkými dňami. Bola to moja sestra, nikdy predtým som ju však nevidela. Potiahla krídlo dverí, aby som mohla vstúpiť, nespúšťala zo mňa pichľavý pohľad. Vtedy sme sa na seba podobali viac ako v dospelosti.

2
Žena, ktorá ma splodila, sa ani nezdvihla zo stoličky. Dieťa v jej náručí si hrýzlo palček, zrejme sa mu predieral zub. Obaja na mňa hľadeli a ono prerušilo svoje monotónne mrmlanie. Nevedela som, že mám takého malého brata.

„Prišla si,“ povedala. „Zlož sa.“

Nad zápachom topánok, ktorý sa šíril z tašky pri najmenšom pohybe, som len sklopila zrak. Cez privreté dvere zadnej izby bolo počuť silné neutíchajúce chrápanie. Dieťa sa opäť pustilo do kvílenia a naklonilo sa k prsníku, pričom mu slina pomaly stekala do prepotených kvetov na vyblednutej látke.

„Nezavrieš?“ úsečne sa spýtala matka dievčaťa, ktoré zostalo ako prikované.

„A tí, čo ju priviedli, neprídu?“ ohradilo sa a špicatou bradou ukazovalo na mňa.

Strýko, ako som sa ho musela naučiť oslovovať, práve vstúpil celý zadychčaný po tom, čo zdolal schodisko. V horúčave letného popoludnia držal medzi dvoma prstami vešiak s novým kabátom mojej veľkosti.

„Tvoja žena neprišla?“ spýtala sa moja prvá matka zvýšeným hlasom, aby prehlušila nárek mocnejúci v jej náručí.

„Neschádza z postele,“ odpovedal a pokrútil hlavou. „Včera som bol nakupovať aj na zimu,“ a ukázal na štítok so značkou môjho kabáta.

Prešla som k otvorenému oknu a zložila na zem batožinu. Z diaľky doliehal hrmot, akoby na cestu dopadali kamene z nákladného auta.

Pani domu sa rozhodla ponúknuť hosťovi kávu, aspoň jej vôňa zobudí aj manžela, dodala. Skôr ako prešla zo sporo zariadenej jedálne do kuchyne, odložila plačúce dieťa do ohrádky. Snažilo sa dostať von, zachytávalo sa o dieru v sieťke, ktorá bola nahrubo poplátaná špagátom. Keď som sa priblížila, začalo plné hnevu revať ešte silnejšie. Jeho každodenná sestra ho s námahou vytiahla a nechala ležať na kamenných dlaždiciach. Po štyroch sa vybralo za hlasmi v kuchyni. Jej temný pohľad spod privretých viečok sa presunul od brata ku mne. Rozžeravil zlatú pracku na nových topánkach, stúpal poz­dĺž modrého riasenia na oblečení, od výroby nepoddajného. Za chrbtom jej lietala mucha mäsiarka sem a tam a z času na čas narážala do steny v úsilí nájsť otvor, ktorým by mohla ujsť.

„Aj tieto šaty máš od neho?“ spýtala sa potichu.

„Kúpil mi ich včera, aby som sa sem mala v čom vrátiť.“

„A on ti je čo?“ vyzvedala.

„Vzdialený strýko. Do dnešného dňa som žila s ním a jeho ženou.“

„Tak ktorá je potom tvoja mama?“ opýtala sa ustráchane.

„Mám dve. Jedna z nich je tvoja matka.“

„Občas rozprávala o nejakej staršej sestre, ale ja jej moc neverím.“
Odrazu mi dychtivými prstami potiahla rukáv šiat.

„Už o chvíľu ti budú malé. Na ďalší rok mi ich môžeš posunúť, ale nie že mi ich zničíš!“

Otec vyšiel zo spálne naboso a zíval. Objavil sa do pol pása nahý. Všimol si ma, keď kráčal za vôňou kávy.

„Prišla si,“ vyhlásil rovnako ako jeho žena.

Úryvok z knihy Tá, čo sa vracia

© Donatella Di Pietrantonio (Preklad: Adriana Šulíková)