BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN



ÚRYVOK Z KNIHY

Poviedky


Premena
Keď sa Gregor Samsa jedného rána prebudil z nepokojných snov, zistil, že sa v posteli premenil na akýsi príšerný hmyz. Ležal na chrbte tvrdom ako pancier a len čo nadvihol hlavu, zbadal si vyklenuté hnedé brucho rozčlenené oblúkovitými výstužami, na vrchole ktorého sa ledva udržala prikrývka, pripravená celkom sa zošuchnúť. Početné, v pomere k ostatnému objemu žalostne tenké nôžky sa mu bezmocne hmýrili pred očami.

Čo sa to so mnou stalo? premýšľal. Nebol to sen. Jeho izba, skutočná, trošku primalá ľudská izba, pokojne spočívala medzi štyrmi dôverne známymi stenami. Na stole bola rozložená kolekcia vzoriek textílií – Samsa pracoval ako obchodný cestujúci – a nad ním visel obrázok, čo si nedávno vystrihol z ilustrovaného časopisu a zasadil do pekného pozláteného rámu. Bola na ňom dáma s kožušinovým boa a kožušinovou čiapkou, sedela vzpriamene a smerom k divákovi otŕčala ťažký kožušinový rukávnik, v ktorom sa jej strácalo celé predlaktie.

Gregorovi potom zablúdil pohľad k obloku a sychravé počasie – bolo počuť, ako na okenný plech dopadajú dažďové kvapky – ho napĺňalo melanchóliou. Čo tak ešte trochu si pospať a zabudnúť na všetky tie bláznovstvá, pomyslel si, no nič také sa nedalo urobiť, zvykol si spávať na pravom boku, ale vo svojom terajšom stave sa do takej polohy nevedel dostať. Nech sa čo ako mocne hádzal na pravý bok, zakaždým sa znovu prekopŕcol na chrbát. Pokúšal sa o to azda stokrát, zatvoril oči, len nech nevidí tie mihajúce sa nôžky, a prestal, až keď v boku zacítil ľahkú, tupú bolesť, akú dovtedy nepoznal. Ach, Bože, pomyslel si, aké namáhavé povolanie som si to vybral! Celé dni na cestách. Človek aby sa stále rozčuľoval, je to oveľa horšie ako vo firme doma a navyše trampoty s cestovaním, starosť o vlakové spojenie, nepravidelná, mizerná strava, stále nové známosti, z ktorých nikdy nevzíde nič trvalé a srdečné. Aby to všetko čert vzal! Hore na bruchu ucítil slabé svrbenie; na chrbte sa opatrne zošuchol k záhlaviu postele, aby lepšie zdvihol hlavu; objavil miesto, kde ho to svrbelo, bolo posiate drobnými bielymi bodkami, ale nevedel, čo to má znamenať; jednou nožičkou si chcel to miesto ohmatať, ale okamžite ju stiahol naspäť, lebo pri tom dotyku mu po celom tele naskakovali zimomriavky.

Opäť sa zviezol do pôvodnej polohy. Z tohto včasného vstávania, pomyslel si, mi ešte začne preskakovať. Človek sa potrebuje vyspať. Iným obchodným cestujúcim je sveta žiť. Keď sa napríklad predpoludním vrátim do hostinca spísať vybavené objednávky, tí páni si ešte vysedávajú pri raňajkách. Len nech by som to skúsil u môjho šéfa; razom by som letel. Ktovie, či by to pre mňa nebolo lepšie? Nebrať tak ohľady na rodičov, už dávno by som bol dal výpoveď, bol by som šiel rovno za šéfom a z hĺbky duše by som mu povedal, čo si o tom myslím. Ten by určite padol z pultu! Sú to čudesné móresy, sadnúť si na pult a z tej výšky hovoriť s podriadeným, ktorý navyše pre šéfovu nahluchlosť musí podísť tesne k nemu. Pravda, nádej umiera posledná; len čo budem mať pokope dosť peňazí, aby som mu splatil dlh, čo uňho majú moji rodičia – potrvá to ešte zo päť rokov – rozhodne to urobím. Potom sa to pretne. Zatiaľ mi však treba vstávať, vlak ide o piatej.

Úryvok z knihy Poviedky
© Franz Kafka