BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN



ÚRYVOK Z KNIHY

1984


„Parník“ bola prezývka, ktorou proleti, nevedno prečo. označovali raketu. Winston sa ihneď hodil na zem. Keď vás proleti takto varovali, mali takmer vždy pravdu. Akoby disponovali inštinktom, ktorý im pošepol zopár sekúnd vopred, že sa blíži raketa, hoci tie sa pohybovali nadzvukovou rýchlosťou. Winston si zopäl ruky nad hlavou. Zaburácal silný výbuch, ktorý akoby zodvihol vydláždený chodník; na chrbát mu dopadla spŕška ľahkých predmetov. Keď sa pozviechal na nohy. zistil, že je celý zasypaný úlomkami skla z najbližšieho okna.

Kráčal ďalej. Raketa zdemolovala skupinu domov o dvesto metrov ďalej na ulici. Kúdoľ čierneho dymu visel na oblohe a pod ním oblak z omietky, v ktorom sa už okolo ruín zhromažďoval dav ľudí. Na chodníku pred ním ležala hŕba omietky, z ktorej vyčnieval pás čohosi jasne červeného. Keď sa priblížil, zistil, že je to ľudská ruka odtrhnutá v zápästí. Okrem krvavého pahýľa bola ruka taká biela, že pripomínala sadrový obväz.

Odkopol tú vec do stoky a potom, aby sa vyhol davu, zahol doprava do bočnej uličky. Po troch či štyroch minútach zanechal oblasť, ktorú poznamenala raketa, a jednotvárny, stádovitý život na uliciach pokračoval, akoby sa nič nestalo. Bolo už takmer osem hodín večer a hostince, ktoré proleti navštevovali (volali ich pubmi), sa hmýrili zákazníkmi. Z ich špinavých lietacích dverí, ktoré sa bez prestania otvárali a zatvárali, sa šíril zápach moču, pilín a zvetraného piva. V rohu pod výčnelkom priečelia domu stáli tesne vedľa seba traja muži, stredný mal v ruke zložené noviny, ktoré druhí dvaja čítali ponad jeho rameno. Kým sa k nim priblížil na takú vzdialenosť, aby mohol čítať z ich tvárí, každý sval na ich tele Winstonovi prezrádzal, že sú niečím plne zaujatí. Zrejme čítali nejakú veľmi dôležitú správu. Keď bol od nich len zopár krokov, skupina sa zrazu rozpadla a dvaja muži sa začali vášnivo hádať. Chvíľu to vyzeralo tak, že už-už sa pobijú.

„Nemôžeš, dočerta, chvíľu počúvať, čo vravím?! Už štrnásť mesiacov nijaké číslo so sedmičkou na konci nevyhralo.“

„Ale áno, vyhralo, vtedy…“

„Nie, nevyhralo! Už vyše dva roky si všetko doma zapisujem. Pravidelne ako hodinky. A tvrdím, že nijaké číslo so sedmičkou na konci…“

„Ale áno, raz sedmička vyhrala. Ja by som ti to číslo mohol takmer vysypať z rukáva. Vo februári, druhý februárový týždeň.“

„Figu borovú vo februári! Mám to čierne na bielom. A vravím ti, že nijaké číslo…“

„Ale, nechajte to!“ radil tretí.

Zhovárali sa o lotérii. Po tridsiatich metroch sa Winston obzrel dozadu. Ešte stále sa hádali, tváre impulzívne a vzrušené. Lotéria, ktorá týždenne vyplácala tučné výhry, bola jediným verejným podujatím, o ktoré sa proleti úprimne zaujímali. Dosť možné, že pre niekoľko miliónov proletov bola lotéria hlavným, ak nie jediným, zmyslom života. Bolo to ich potešenie, ich vrtoch, ich utešujúci prostriedok, ich intelektuálny stimulátor. Ak išlo o lotériu, aj ľudia takmer negramotní preukazovali schopnosť komplikovaných kalkulácií a pamäťové dispozície, z ktorých sa človeku krútila hlava. Existoval početný klan ľudí, ktorí si zarábali na živobytie jednoducho tým, že predávali rozpisy, predpovede a amulety šťastia. Winston nevedel nič bližšie o fungovaní lotérie, ktorá patrila do právomoci Ministerstva hojnosti, uvedomoval si však (ako vlastne všetci straníci), že ceny sú zväčša pomyselné. V skutočnosti sa vyplácali iba malé sumy a výhercovia veľkých výhier neexistovali. V situácii, keď nejestvovala opravdivá komunikácia medzi jednotlivými súčasťami Oceánie, hravo sa všetko dalo naaranžovať.

Ak však jestvuje nejaká nádej, tak sa zakladá na proletoch. Toho sa človek musel držať. Zaobalené do slov to znelo rozumne; ale ak sa človek zahľadel na ľudské bytosti, popri ktorých prechádzal na chodníku, stávalo sa to aktom viery. Ulica, do ktorej zahol, sa zvažovala. Mal pocit, že tu niekde už bol a že neďaleko odtiaľto sa ťahá hlavná dopravná tepna. Odniekadiaľ pred ním zaznieval ohlušujúci krik. Cesta sa prudko skrúcala a končila sa ramenom schodov, ktoré viedli do nižšie položenej uličky, kde zopár stánkarov predávalo povädnutú zeleninu. A vtedy si Winston uvedomil, kde je. Ulička ústila do hlavnej triedy a za ďalšou zákrutou, zhruba päť minút odtiaľ, bolo starinárstvo, kde si kúpil ten čistý zošit, ktorý teraz používal ako denník. A neďaleko odtiaľ, v malom papiernictve, si zasa zaobstaral násadku na pero a fľaštičku s atramentom.

Úryvok z knihy 1984

© George Orwell (Preklad: Juraj Vojtek)