BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Tučná

Vchodové dvere

Štyridsať kíl je úctyhodná hmotnosť. Toľko som zhodila po gastrektómii. Tvorili moje druhé telo, ktoré som nosila so sebou. Presnejšie vláčila. Akoby ma lekári oddelili od siamského dvojčaťa, čo spáchalo samovraždu znechutené sebou samým, a potom mi povedali: „My sme si urobili svoju prácu, teraz urobte vy svoju. Učte sa žiť sama.“

Po gastrektómii som nemohla jesť. Pila som vývary, mlieko a džúsy. Bolelo ma telo aj myseľ. Bola som hladná ako vlk, ale odrezali mi polovicu žalúdka a to, čo z neho zostalo, bola nezahojená jazva. Počas prvých mesiacov som stratila silu aj vlasy, musela som kráčať pomaly, aby som si zvykla na novú hmotnosť.

Z tela mi každým dňom ubudlo dvestopäťdesiat gramov, bola som čoraz ľahšia, takmer som sa vznášala, necítila som sa tak od detstva. Vyšla som na ôsme poschodie bez toho, aby som lapala po dychu, a zdolala by som ďalších osem, keby bolo treba, pretože ma nič nezaťažovalo. Testovala som sa rozličnými spôsobmi. „Pozrime sa, či prejdem dvadsať kilometrov.“ Prešla som. Nestala som sa však neporaziteľnou. Stále rozmýšľam ako tučná. Navždy ostanem tučibomba. Viem, že svet normálnych ľudí nie je pre mňa. Naďalej som postihnutá, ale už to nebije do očí, nejde o nič vážne. Sú chvíle, keď sa mi zdá, že som nadobudla nový život ako ľudia, ktorí zažili klinickú smrť, videli tunel so žiarivým bielym svetlom na druhom konci, čo ich k sebe volalo, ale rozhodli sa vrátiť. Aj ja som sa rozhodla, a hoci ma už nikto neodstrkuje, odstrkujem sa od druhých sama. Poznám veľmi dobre svoje hranice. Viem, k čomu mám prístup a čo je predo mnou navždy zamknuté. O diamantoch sa hovorí, že sú večné, podobne je to s postihnutými: sme postihnutí na veky vekov.

Mama odišla minulý rok krátko po tom, ako abdikoval Benedikt XVI. a namiesto neho nastúpil pápež František – muž láskavý, súcitný, pokorný, očividne ľahostajný voči svetskej moci, a úžasne preduchovnený – mužská verzia mojej mamy. V tom istom roku Edward Snowden odhalil svetu, že Big Brother existuje nielen vo fikcii, a Portugalci začali húfne emigrovať do všetkých kútov sveta za platom, z ktorého by mohli uživiť deti a splatiť hypotéky. Mojou spásou bolo, že som mala stabilné miesto v štátnej správe: výhoda práce pre štát, ktorý je odo mňa závislý, pretože udržiavam v jeho budúcich voličoch uhladené spôsoby, akými je náš národ povestný. Učím filozofiu na jednej problematickej škole riadiacej sa názorom, že nie je dôležité myslenie ale činy a výsledky. Viem veľmi dobre, čo odo mňa očakáva štát a spoločnosť; a robím to alebo aj nie – podľa svojho presvedčenia. Nika som nestratila idealizmus z čias dospievania, proti ktorému urputne bojoval riaditeľ strednej školy v Lourinhe v roku 1978, hoci dnes uznávam jeho praktickú múdrosť. Nedá sa povedať že rok 2013 bol nezaujímavý. Mama si celý život vedela všetko veľmi dobre načasovať. Aj svoj odchod.

Keď rok po jej smrti finančné krátenia Európskej trojky zasiahli starobné aj invalidné dôchodky, vydýchla som si od úľavy, že mama už nežije a netreba jej vysvetľovať, že budeme musieť vyžiť z ešte menej peňazí, pretože naša vláda a Európska únia sa rozhodli, že sme žili nad svoje pomery, a tak nám treba utiahnuť opasky. Ešteže sa mama nedožila škandálneho rozvratu našej úžasnej demokracie, ktorý zasiahol aj jej finančné prostriedky. Dva roky som pred ňou tajila, že časť jej skromnej penzie odovzdávam štátu ako súčasť dane, a to vo výške celého zamestnávateľského príspevku na dovolenku. Nechcela som ju zaťažovať zo strachu, aby sa jej nezhoršilo zúženie aorty, ktorým trpela roky, ale pravdu sa už nedalo dlhšie tajiť. Skrátka, platila som toľko daní a účtov, že som už nemala odkiaľ dolovať peniaze. Mamina smrť bola úľavou. Keďže zomrela minulý rok, ešte stihla vidieť, že som zhodila štyridsať kíl – dobrodružstvo, ktoré som podnikla dva roky predtým, ako sa Passos Coelho dostal do čela vlády. Gastrektómia nebola lacná, ale má vysokú návratnosť ušetrím veľa na strave. Mama bola na mňa veľmi hrdá, odišla s istotou, že takto sa dožijem vyššieho veku ako otec, čo si vrúcne želala. Podobne ako ona, aj ja mám zmysel pre správne načasovanie. Nezdedila som po nej len krvnú skupinu.

Plný formát