BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN



ÚRYVOK Z KNIHY

Môj boj 1


V ten večer som mal osem rokov, môj otec tridsať. Aj keď naďalej nemôžem povedať, že mu rozumiem, alebo aký bol človek, vďaka tomu, že mám dnes o sedem rokov viac ako on vtedy, ľahšie chápem jednoduché veci. Napríklad rozdiel medzi našimi dňami. Kým moje dni boli naplnené zmyslom, každý krok otváral novú možnosť a každá možnosť bola naplnená po okraj dnes nepochopiteľným spôsobom, zmysel jeho dní nebol sústredený na jednotlivé udalosti, ale roztrúsený po takých veľkých plochách, že sa nedali zachytiť inak než cez abstraktné pojmy.

Jedným bola „rodina“, druhým „kariéra“. Počas jeho dní sa otvorili skromné alebo nijaké nepredvídané možnosti, vždy s veľkým predstihom vedel, čo prinesú a ako sa k nim má postaviť. Bol ženatý dvanásť rokov a osem učil na základnej škole, mal dve deti, dom a auto. Zvolili ho do miestneho zastupiteľstva a sedel v rade ako zástupca Ľavicovej strany. V prvom polroku sa venoval filatelii a zaznamenal pokrok, zakrátko sa stal popredným filatelistom v kraji, no v druhom polroku mu väčšinu voľného času zaberala práca v záhrade. Neviem, čo si v ten jarný večer myslel, neviem, akú predstavu mal o sebe, keď sa vzpriamil v šere s kladivom v rukách, ale som si istý, že mal pocit, akoby celkom dobre rozumel svetu okolo seba. Poznal všetkých susedov v okolí a vedel, v akom sú sociálnom postavení v porovnaní s ním, zrejme vedel aj to, čo sami skrývali, lebo učil ich deti, a okrem toho dobre videl slabosť iných. Ako príslušník novej vzdelanej strednej triedy sa dobre orientoval aj vo veľkom svete, každý deň čítal noviny, počúval rozhlas, sledoval televíziu. Dosť sa vyznal v botanike a zoológii, lebo sa o ne zaujímal, keď vyrastal, a ak sa aj nevyznal v ostatných vedách, základné princípy poznal z gymnázia. Lepšie vedel dejepis, lebo s nórčinou a angličtinou ho študoval na univerzite. Inými slovami, nebol odborníkom v ničom, možno okrem pedagogiky, ale o všetkom niečo vedel. V tomto bol typický bakalár, treba však poznamenať, že byť učiteľom na základnej škole v tom čase znamenalo isté postavenie. Sused Prestbakmo, ktorý býval za kamenným plotom, učil na tej istej škole, podobne ako Olsen, sused, ktorý býval nad zalesneným svahom za naším domom, ale ďalší sused, Knudsen, ktorý býval na druhom konci okružnej cesty, bol školským inšpektorom. Takže keď otec zdvihol kladivo a spustil ho na kolík v ten jarný večer v polovici sedemdesiatych rokov, robil to vo svete, ktorý poznal, ba vyznal sa v ňom. Až keď som dosiahol rovnaký vek, pochopil som, že za to musel zaplatiť istú cenu. Čím väčší prehľad má človek o svete, menšia je nielen bolesť, ktorú spôsobuje, ale aj zmysel. Aby človek pochopil svet, musí mať od neho istý odstup. To, čo je veľmi malé pre oči, ako sú molekuly a atómy, zväčšujeme, a čo je priveľké, systémy oblakov, profily riek, obrazy hviezd, zmenšujeme. Keď to takto dostaneme do dosahu pocitov, zafixujeme si to. A to zafixované nazývame vedomosťami. Počas celého detstva a mládenectva sa usilujeme udržať korektný odstup od vecí a fenoménov. Čítame, učíme sa, získavame skúsenosti, opravujeme. Potom sa jedného dňa dostaneme do bodu, kde sú stanovené všetky potrebné odstupy, všetky potrebné systémy etablované. To je čas, keď začneme postupovať rýchlejšie. Nenarážame na nijaké prekážky, všetko je usadené, čas plynie naším životom, dni plynú obrovskou rýchlosťou, skôr než si to uvedomíme, máme štyridsať, päťdesiat, šesťdesiat… Zmysel vyžaduje náplň, náplň vyžaduje čas, čas vyžaduje odpor. Vedomosť je odstup, vedomosť je zastavenie a nepriateľ zmyslu. Môj obraz otca v onen večer roku 1976 je, inými slovami, dvojaký: na jednej strane ho vidím tak, ako som ho videl vtedy – očami osemročného chlapca, nepredvídateľného, hrozivého, na druhej strane ho vidím ako pomaly starnúceho chlapa, ktorému životom plynie čas a ustavične so sebou odnáša kusy z čohosi dôležitého.

Úryvok z knihy Môj boj 1
© Karl Ove Knausgård