BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN



ÚRYVOK Z KNIHY

Môj boj 3


V PRÍJEMNÝ ZAMRAČENÝ DEŇ v auguste 1969 po úzkej ceste celkom na konci juhonórskeho ostrova, pomedzi záhrady a skaly, pasienky a zhluky stromov, jemne zvlnenou krajinou, ostrými zákrutami, občas alejou stromov, čo pripomínala tunel, občas priamo po pobreží, prechádzal autobus. Patril spoločnosti Arendal Dampskibsselskab a ako všetky jej autobusy bol bledohnedý a tmavohnedý. Prešiel po moste, zablikal pravou smerovkou a zastal. Dvere sa otvorili, von vystúpila nepočetná rodina. Otec, vysoký a štíhly muž v bielej košeli a svetlých priliehavých nohaviciach, niesol dva kufre. Matka, oblečená v béžovom plášti, s vlasmi ukrytými pod belasou šatkou, tlačila jednou rukou kočík, druhou viedla malého chlapca. Mastné, sivé výfukové plyny z autobusu na chvíľu odvisli nad asfaltom.

„Je to kus cesty,“ poznamenal otec.

„Zvládneš to, Yngve?“ pozrela sa matka na chlapca, ten prikývol.

„Jasné.“

Mal štyri a pol roka, takmer snehobiele vlasy, hnedú pokožku po dlhých slnečných dňoch leta. Jeho brat, ktorý ešte nedovŕšil ani osem mesiacov, ležal v kočíku a upieral oči do oblohy. Netušil, kde sú ani kam idú.

Pomaly vykročili do kopca. Cesta bola pokrytá štrkom, plná menších a väčších kaluží po daždi. Z oboch strán ju obklopovali polia. Na konci asi päťsto metrov dlhej planiny sa začínal les. Klesal ku kamenistej pláži, nízky, akoby ubitý vetrom, čo fúkal od mora.

Napravo stál ich nedávno postavený dom. Iné stavby nevideli.

Pružiny kočíka zavŕzgali. Bábätko napokon zatvorilo oči, príjemne ukolísané do spánku. Otec s krátkymi tmavými vlasmi a čiernou riedkou bradou položil na zem kufor, aby si utrel hánkami pot z čela.

„Je tu poriadne dusno,“ vzdychol si.

„Veru,“ prikývla matka. „Pri mori bude možno o čosi chladnejšie.“
„Verme,“ súhlasil a opäť vzal kufor.

Táto zo všetkých stránok bežná rodina – s rodičmi rovnako mladými, ako boli takmer všetci rodičia v tom čase, a s dvoma deťmi, ako mali takmer všetky rodiny v tom čase – sa odsťahovala z Osla, v ktorom bývala na ulici Thereses gate neďaleko štadióna Bislett päť rokov, na ostrov Tromøy, kde im na sídlisku postavili nový dom. Kým čakali na jeho dokončenie, prenajali si starý dom na niekdajšej vojenskej základni Hove. Otec v Osle počas dňa študoval angličtinu a nórčinu a v noci si privyrábal ako strážnik, matka chodila do zdravotníckej školy. Hoci ešte nedoštudoval, podal si žiadosť a prijali ho na miesto učiteľa na škole v Rolighedene, ona si našla prácu v sanatóriu Kokkeplassen pre nervovo labilných ľudí. Sedemnásťroční sa stretli v Kristiansande, otehotnela v devätnástich. Keď mali dvadsať, zosobášili sa na statku v západnom Nórsku, kde vyrastala. Nikto z jeho rodiny neprišiel na svadbu, a hoci sa na všetkých fotografiách usmieva, aj po rokoch cítiť auru osamelosti, čo ho obklopila. Aj nezasvätení vidia, že medzi jej bratov a sestry, tety a ujov, bratancov a sesternice nepatrí.

Teraz majú dvadsaťštyri rokov a skutočný život pred sebou. Majú vlastnú prácu, vlastný dom, vlastné deti. Život patrí už len im a aj budúcnosť, ktorej budú čeliť, je ich vlastná.

A je?

Úryvok z knihy Môj boj 3
© Karl Ove Knausgård