BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Čakanie na Bojanglesa

Rodičia vždy a všade tancovali. V noci s priateľmi, ráno a popoludní len vo dvojici. Občas som si zatancoval s nimi. Vykrúcali naozaj neuveriteľné figúry, prevracali všetko, čo im prišlo do cesty, otec vyhadzoval matku do vzduchu, zadrapoval sa do nej nechtami po piruete, niekedy aj po dvoch, ba i po troch piruetách. Prehadzoval si ju pomedzi nohy, nechal ju poletovať a vrtieť sa okolo neho ako veterník, a keď ju nechtiac celkom pustil z rúk, Mama sa ocitla zadkom na zemi, so šatami rozostretými vôkol seba ako tanierik pod šálkou. Vždy si na tanec pripravovali šialené koktaily s parazólikmi, olivami, lyžičkami a batériou fliaš. Na komode v salóne pred velikánskou čiernobielou fotografiou Mamy skáčcej vo večerných šatách do bazéna bol krásny starý gramofón, na ktorom sa vždy točila vinylová platňa Niny Simonovej s tou istou piesňou: Mister Bojangles. Bola to jediná platňa, ktorá mala právo krútiť sa na prístroji, ostatná hudba sa musela uspokojiť s modernejšou a trocha ošúchanou hi-fi súpravou. Táto hudba bola skutočne šialená, smutná i veselá zároveň, a matku uvádzala zakaždým do rovnakého vytrženia. Hrala dlho, no zastavila sa vždy priskoro, a matka volala, temperamentne tlieskajúc dlaňami: Dajme tam znova Bojanglesa!

Potom bolo treba rukou uchopiť rameno gramofónu a do drážky platne vložiť diamantovú ihlu. Iba diamant mohol vymámiť takú hudbu.

Náš byt musel byť veľmi priestranný, aby sme mohli prijímať čo možno najviac ľudí. Veľké biele a čierne dlaždice v predsieni slúžili ako obrovská šachovnica na hranie dámy. Otec kúpil štyridsať čiernych a bielych vankúšov a v stredu popoludní sme robili veľké turnaje v dáme pod dohľadom pruského jazdca, ktorý poslúžil ako rozhodca, hoci nikdy nepovedal ani slova. Slečna Nadbytočná občas kazila hru tak, že odtláčala biele vankúše alebo ďobala do nich zobákom, vždy len do bielych, akiste preto, že ich nemala rada alebo si ich až priveľmi obľúbila, ktohovie, nikdy sme neprišli na to, prečo to robila.

Slečna mala ako každý svoje tajomstvá. V rohu haly sa vynímal kopec pošty, ktorý rodičia vytvorili tak, že tam bez otvorenia hádzali všetky listy, čo im prichádzali. Kopec vyrástol do takých úctyhodných rozmerov, že som sa mohol naň hodiť a neublížil som si, bol to vskutku veselý a mäkký kopec, ktorý sa stal súčasťou zariadenia miestnosti.

Otec mi zavše povedal:

– Ak nebudeš dobrý, dám ti pootvárať a roztriediť poštu!

Nikdy to však neurobil. Nebol až taký zlomyseľný.

Salón bol naozajstnou cvokárňou. Boli v ňom dve škaredé kreslá krvavočervenej farby, kde mohli rodičia pohodlne piť, sklenený stolík s pieskom všetkých farieb vo vnútri, obrovská modrá čalúnená pohovka, po ktorej sa odporúčalo skákať, čo mi napokon poradila sama matka. Často si na nej zaskákala so mnou, vyskakovala tak vysoko, že sa dotýkala krištáľovej gule na lustri s tisícimi sviečkami. Ocko mal pravdu: keby chcela, mohla si naozaj tykať s hviezdami. Na starom cestovnom kufri olepenom samolepkami hlavných miest stál oproti pohovke maličký zaplesnený televízor, ktorý už bohvieako nefungoval. Na všetkých kanáloch bežali sivo-čierno-biele obrázky mraveniska. Otec potrestal televízor za zlé programy tak, že mu nasadil somársku čiapku. Občas mi povedal:

– Ak nebudeš dobrý, zapnem televízor!

Dívať sa celé hodiny na televíziu bolo niečo hrozné. Robil to však zriedka, skutočne nebol zlomyseľný. Na kredenci, ktorý matka pokladala za príšerný, nechala vyrásť brečtan, ktorý pokladala za nádherný. Nábytok sa tak premenil na obrovskú rastlinu, púšťal listy a museli sme ho zalievať. Bol to bláznivý nábytok, bola to bláznivá rastlina. V jedálni bolo všetko potrebné na jedenie, veľký stôl a mnoho stoličiek pre hostí, pravdaže, aj pre nás, ktorí sme však neboli až takí dôležití. Do izieb sa vchádzalo z dlhej chodby, v ktorej padali rekordy v behu, zaznamenávané stopkami. Vyhrával vždy otec a Slečna Nadbytočná zakaždým prehrávala; pretekanie nepatrilo medzi jej silné stránky, navyše sa bála potlesku. V mojej izbe boli tri postele – malá, stredná a veľká. Rozhodol som sa ponechať si aj postele, z ktorých som vyrástol, lebo som v každej z nich zažil niečo dobré. Vždy som mal starosti s výberom, i keď otcovi pripadal môj výber ako starosť. Na stene visel plagát Clauda Françoisa v brakovom obleku, z ktorého otec kružidlom urobil terč na hádzanie šípok, keďže sa nazdával, že spevák a tanečník má hlas ako puknutý hrniec, ale chvalabohu, hovorieval otec, spoločnosť Electricité de France tomu urobila koniec, hoci som nepochopil ako a prečo. Otca bolo niekedy vskutku ťažké pochopiť. Podlaha v kuchyni bola vždy zaprataná kadejakými črepníkmi s bylinkami na prípravu jedla; väčšinu z nich však Mama zabudla polievať, takže kuchyňa bola samé seno. No keď už prišlo na polievanie, vždy to prehnala. Z črepníkov sa stali cedidlá a za pár hodín bolo z kuchyne klzisko. Poondiaty brajgel trval dovtedy, kým hlina znovu nenasala prebytočnú vodu. Slečna Nadbytočná mala zaplavenú kuchyňu nesmierne rada. Natriasala krídlami a nadúvala krk, ako sa patrí na spokojného vtáka. Mama hovorievala, že to operencovi pripomína jeho predošlý život. Z povaly, spolu s panvicami a kastrólmi, viselo sušené bravčové stehno, ktoré vyzeralo nechutne, no chutilo znamenite. Kým som bol v škole, Mama pripravila plno dobrôt na jedenie a poodnášala ich predavačovi ktorý nám ich priniesol späť práve vtedy, keď bolo treba, čo vždy šokovalo návštevy. Chladnička bola pre toľkých návštevníkov primalá, takže bola jednostaj prázdna. Mama pozývala na jedlo hŕby ľudí v hociktorej fáze dňa: priateľov, niektorých susedov (prinajmenšom takých, ktorých neodstrašil hluk), bývalých otcových kolegov, domovníčku, jej manžela, poštára (ak mal rannú obchôdzku), obchodníka z ďalekého Magrebu, ktorý bol práve dolu vo svojom obchodíku, a raz dokonca otrhaného starca, ktorý strašne smrdel, ale napriek tomu pôsobil spokojne. Mama bola na nože s hodinami. Niekedy som prišiel domov zo školy v čase olovrantu a na stole bolo jahňacie stehno, inokedy zas bolo treba čakať na večeru trebárs aj do polnoci. Tak sme trpezlivo čakali, tancovali sme a napchávali sa olivami. Stalo sa, že sa priveľa tancovalo a nezostal čas na jedlo. Vtedy, zvyčajne neskoro v noci, sa Mama rozplakala, aby mi ukázala, ako ju to trápi. S tvárou zmáčanou slzami a presiaknutá vôňou koktailu ma celého vyzobkala, stískajúc ma tuho v náručí. Moja matka už bola taká, a tak to bolo dobre. Hostia sa veľa a hlučne smiali a niekedy boli zo smiechu takí unavení, že strávili noc v niektorej z mojich dvoch postelí. Ráno sa dali zobúdzať škrekotom Slečny Nadbytočnej, ktorá naozaj nemala zľutovanie s ranným vyspávaním. Keď sme mali hostí, spal som vždy vo veľkej posteli, takže som ich po zobudení našiel poskladaných ako harmoniky v mojej detskej postieľke, čo ma vždy nesmierne pobavilo.

Plný formát