BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN



ÚRYVOK Z KNIHY

Osem hôr


Jeden

Obec Grana sa nachádzala na pomedzí jednej z tých dolín, ktoré všetci, čo prechádzali okolo, považovali za uzavreté. Zhora ju obkolesovali kovovosivé hrebene a zdola skalisko, ktoré bránilo do nej vstúpiť. Na skalisku bdeli nad zanedbanými poľami ruiny veže. Od miestnej cesty sa oddeľovala poľná cestička a strmo stúpala, kľukato, až po úpätie veže, potom sa znenazdania zjemnila, zahla nabok hory a vnikla do úzkej kotliny uprostred úbočia, kde pokračovala do mierneho svahu. Bol júl, keď sme sa po nej vydali, rok 1984. Na lúkach kosili trávu. Kotlina bola širšia, než vyzerala zdola, samý les na tienistej strane a sústavy terás na slnku: nižšie medzi zhlukmi kríkov prúdil horský potok, ktorého lesk som sem-tam zahliadol, a to bolo to prvé, čo sa mi na Grane zapáčilo. Očarúvali ma dobrodružné romány tých čias. Bol to Mark Twain, kto vo mne vzbudil lásku k potokom. Myslel som si, že tam dolu sa dajú chytať ryby, mohol by som sa ponárať, plávať, zoťať nejaký stromček a postaviť si plť, a unesený týmito predstavami som si nevšimol dedinu, ktorá sa objavila za jednou zákrutou.

„Tu je,“ povedala moja matka. „Poď pomaly.“

Otec spomalil a zvolil nenáhlivé tempo. Keď sme vyrazili, poslušne počúval jej pokyny. Naklonila sa doprava a doľava v prachu, ktorý rozvírilo auto, dlho sa pozerala na stajne, kuríny, drevené senníky, zhorené a popadané zrúcaniny, traktory na okraji cesty, lisy na slamu. Z jedného dvora vybehli dva čierne psy so zvončekom na krku. Vedľa stálo zopár nedávno postavených domov, celá obec akoby bola vybudovaná z toho istého sivého kamenia hory, ktorá ju obopínala ako odkryv hornín, starodávny zosuv pôdy; trochu vyššie sa pásli kozy.

Otec stále mlčal. Mama, ktorá to miesto objavila, ho nechala vyjsť na voľné priestranstvo a vystúpila z auta, vybrala sa hľadať majiteľku domu, zatiaľ čo my sme vykladali batožinu. Jeden zo psov nám s brechotom prišiel naproti a otec spravil niečo, čo som ho nikdy nevidel urobiť: natiahol ruku a dal mu ju ovoňať, povedal mu čosi milé a pohladkal ho medzi ušami. Asi to vedel lepšie so psami než s ľuďmi.

„No?“ opýtal sa ma, kým odopínal gumové šnúry na nosiči. „Ako sa ti tu pozdáva?“

Je tu nádherne, chcel som povedať. Už pri vystupovaní z auta plného sľubov ma opantala vôňa sena, stajne, dreva, dymu a všeličoho iného. Ale nebol som si istý, či to by bola správna odpoveď, tak som odvetil: „Nezdá sa mi to tu zlé, a tebe?”

Otec pokrčil plecami. Dvihol pohľad ponad kufre a pozrel sa na chatrč, ktorá stála pred nami. Na jednej strane takmer visela a určite by už bola spadla, nebyť dvoch brvien, ktoré ju podopierali. Vnútri boli nahromadené kopy sena a na ňom jedna rifľová košeľa, ktorú si tam niekto vyzliekol a zabudol.

„Ja som na takom mieste vyrastal,“ povedal, no nepochopil som z toho, či to bola dobrá, alebo zlá spomienka.

Uchopil rúčku kufra a potiahol ňou, ale potom zrazu ostal stáť. Pozrel sa na mňa, akoby mu práve v tej chvíli napadlo čosi zábavné.

„Podľa teba sa minulosť môže znova zopakovať?“

„To ťažko,“ konštatoval som, aby ma nevyviedol z rovnováhy. Vždy mi dával hádanky tohto typu. Videl vo mne sebe podobnú inteligenciu smerujúcu k logike a matematike a myslel si, že ju musí stále podrobovať skúškam.

„Pozri sa na ten potok, vidíš ho?“ povedal. „Tvárme sa, že voda je čas, ktorý plynie. Ak tu, kde sa teraz nachádzame, je prítomnosť, čo myslíš, kde sa nachádza budúcnosť?“

Pouvažoval som. Toto vyzeralo jednoducho. Dal som mu jednoznačnú odpoveď: „Budúcnosť je tam, kam prúdi voda, odtiaľto smerom nadol.“

„Omyl,“ vyhlásil otec. „Našťastie.“ Potom akoby z neho opadla ťarcha a dodal: „Hopsa!“ slovo, ktoré používal, keď dvíhal na ruky aj mňa, a jeden z dvoch kufrov hlučne spadol na zem.

Úryvok z knihy Osem hôr

© Paolo Cognetti (Preklad: Martina Kolenová)