BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Odpadlik

Nie všetky moje spomienky na otca sú zlé. Hoci formálne som bol jedináčik, otec mal tak ako veľa černochov množstvo detí. Jeho potomstvom boli obyvatelia Dickensu. S koňmi to síce nevedel najlepšie, ale zato bol v meste zná my ako presviedčač negrov. Keď niektorému negrovi „cvaklo v gebuli“ a bolo nevyhnutné presvedčiť ho, aby zliezol z diaľničného nadchodu, privolali jeho.

Otec vtedy zvyčajne siahol po svojej biblii sociálnej psychológie Plánovanie zmeny od Bennisa, Benna a Roberta China, žalostne podceňovaného čínskoamerického psychológa, s ktorým sa ocko síce osobne nezoznámil, ale ktorého pokladal za svojho učiteľa. Väčšina detí zaspávala pri počúvaní rozprávok. Ja som musel zaspávať pri čítaní kapitol s názvami ako Prínos modelov prostredia, ktoré vytvárajú systémy pre prakticky založeného človeka. Otec bol predovšetkým prakticky založený človek. Nespomínam si na jediný okamih, keď by nespomenul žiadnu černošskú klebetu. Počas jazdy autom sa chvastal, že černošská komunita je z mnohých stránok podobná jemu, iba jej chýba ešte krok k tomu, aby bola celkom ako on.

„Jej členovia ešte nestihli napísať dizertačnú prácu?“

„Ešte neokúsili trpkosť porážky.“

Keď sme prišli do cieľa, posadil ma na strechu susedného minivanu alebo postavil na veľkokapacitný kontajner, podal mi linajkový zošit a prikázal mi, aby som si robil poznámky. Pri jačaní policajných sirén a chrupčaní rozbitého skla pod jeho koženými topánkami som sa bál aj zaňho. Ale ocko vedel, ako má pristupovať aj k tým, čo boli neprístupní. Tváril sa súcitne i nevľúdne, keď kráčal s dlaňami obrátenými nahor ako figúrka Ježiša na palubnej doske auta k nejakému bláznovi, ktorý mával nožom a ktorého zreničky sa rozšírili do neskutočných rozmerov po najmenej litri Henessy XO, ešte spláchnutom basou svetlého piva. Nevšímal si jeho skrvavený pracovný odev, polepený od slín a fekálií, a objal toho človeka, akoby sa pozdravoval so starým priateľom. Všetci sa domnievali, že je schopný tak sa priblížiť ľuďom vďaka svojej nezištnosti, ale podľa mňa ich vracal do skutočnosti svojím hlasom. Rozprával doo-wopovým basom vo fis. Zvučný nízky tón človeka prikoval tam, kde stál, ako keď tínedžer počúva skupinu The Five Satins spievať In the Still of the Night. Nie je to hudba, ktorá by uchlácholila divú zver, ale systematicky znižuje prah citlivosti. A otcov hlas bol schopný mierniť nahnevaných a vyháňať z ich obáv úzkosť.

Plný formát