BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

KRÁTKY ÚRYVOK Z KNIHY

Rukojemník

Petrov dedo sa nesťažuje. Nikdy. To nie je jeho štýl. Nikdy by mu ani v kútiku duše nebolo napadlo vyplakávať, že mal kedysi reštauráciu, krásny byt v dobrej štvrti, víkendový dom v Borinke a luxusný kabriolet Mercedes-Benz. Vždy sa pozerá dopredu, čo ho čaká zajtra – hoci tam toho už asi veľa nie je. Možno sa to naučil práve v légiách, kde človek v bojoch proti boľševikom nikdy nevedel, či sa dožije ďalšieho dňa.

Celý život vyznáva zásadu, že keď nie je panenka, dobrá je aj kurva. Dôležité preňho bolo, že mohol dostať syna Alberta na strednú a neskôr na vysokú školu. Síce nie na hotelovku, ako pôvodne chcel Albert, ale na stavarinu. Povedzme si na rovinu: aký význam malo študovať hotelovku začiatkom päťdesiatych rokov, keď turistický ruch u nás prakticky neexistoval a z niekdajších luxusných hotelov a kúpeľných areálov sa stali zotavovne pre vzorných úderníkov a úderníčky v teplákoch a rádiovkách?

Erich Achberger má tuhý korienok. Po všetkých vzostupoch a pádoch, ktoré v živote zažil, nachádza pôvab aj v postavení jednoduchého dedinského krčmára. Berie to s noblesou i sebairóniou. Desiatka generácií meštianskych predkov pochovaných po bratislavských cintorínoch sa nedá zatajiť. Krv nie je voda. Keď ho o mestskom živote v Bratislave začnú poúčať náhodní hostia z mesta, iba ho to pobaví.

„Ešte včera miesili nohami íl niekde v zapadákove a naraz sú z nich veľkí Blaváci,“ ironizuje lakonickým hlasom.

„A my dnes miesime íl namiesto nich,“ neodpustí si babička.

„Raz hore, raz dole,“ povie dedo. „Mala si sa pri mne niekedy zle? Myslím tak naozaj zle. Vždy som vedel zarobiť. Mali sme mercedesku, teraz ju nemáme. To moje prdítko, tá Jawa 20, nás z bodu A do bodu B odvezie rovnako.“

Jeho stoická sebaistota babičku umlčí, hoci aj na to by vedela niečo jedovité poznamenať.

Pre Petrovho deda má aj takýto život svoj pôvab. Je sveták, veľakrát bol hore a veľakrát dole. A občas si to priam vychutnáva. Ako vtedy, keď v päťdesiatych rokoch navštívila staroveskú Tehelňu delegácia súdruhov z Čínskej ľudovej republiky. To sa s nimi československí komunisti ešte kamarátili. Previedli ich po celom podniku a na záver exkurzie im pripravili malé pohostenie v závodnom bufete. Dedo si dal záležať. Pripravil typické slovenské či skôr stredoeurópske jedlá, ale naservíroval ich po čínsky, ako ochutnávkové menu. Číňania boli príjemne prekvapení, že im niekto takýmto dômyselným spôsobom prejavil rešpekt. Hostina bola síce improvizovaná, ale očividne za ňou stál niekto, kto dobre poznal zákonitosti čínskeho štýlu jamča. A prekvapenie hostí bolo ešte väčšie, keď dedo po chvíli nenápadne prišiel doplniť jedlo a nápoje a ukázalo sa, že hovorí nielen plynulou mandarínskou čínštinou, ale v prípade potreby aj kantonským a šanghajským dialektom.

„Mali ste vidieť Glanza, ako zízal!“ povedal večer svojej žene a synovi Albertovi, ešte stále plný samoľúbeho adrenalínu. „Nevedel, čo sa deje. A najmä ničomu nerozumel. Ani ten ich tlmočník z ministerstva sa nechytal.“

„A o čom si sa s nimi bavil?“ chcela vedieť babička.

„O jedle,“ povedal dedo. „O čom by som sa už ja mohol baviť s boľševikmi, navyše čínskymi?“

Z toho zážitku žil niekoľko týždňov. Zvesť o jeho triumfe sa rozšíril po závode, ba i po celej Starej Vsi.

„Pán vedúci, veď povedzte niečo po čínsky!“ priateľsky a obdivne ho v bufete vyzývali desiatujúci alebo obedujúci tehliarski robotníci.

„A čo také?“ spýtal sa s úsmevom vedúci a čapoval osmičky pivá.

„Hocičo,“ navrhovali stravníci.

„Ša bi,“ povedal dedo. „Wo cao. Cao ta ma de. Ni ma de bi.“

„A čo to znamená?“ chceli vedieť stravníci.

Petrov budúci dedo sa len záhadne pousmial a mlčky čapoval ďalšie pivo.

Plný formát