BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN



ÚRYVOK Z KNIHY

Buddhove polia

I.
Hlava mŕtveho spisovateľa a zároveň svätého muža Stanislava, ležala na písacom stole ako ťažítko. Zabraňovala rozviatiu tohoto zväzku papiera, jesenný vietor teda preháňal po sade iba listy zo stromov.

Zlé jazyky tvrdia, že tento autor zomrel ešte pred napísaním tejto poviedky. Faktom je, že ona sama predsa len pokračovala ďalej, predstavy a túžby stále plynuli na papier.

Neodbytné prianie svätého Stanislava, ktoré dokázalo pomýliť aj smrť, spočívalo v potrebe aspoň zopár stáročí strážiť a obsluhovať bránu do raja.

Predstava zlostných neveriacich, prekabátených vlastným rozumovaním, posmešnými bonmotmi, zrazu zaskočených nekonečným blaženým jestvovaním z milosti božej, vyvolávala v ňom pocit povzneseného zadosťučinenia.

Ako sa asi budú tváriť, prekvapení nečakaným zázrakom, očistení strachom zo smrti a prinútení pokračovať v bytí napriek svojmu presvedčeniu?

Hoci aj ako zmoknutá sliepka posedávať v daždi na oblakoch, ako mokrý obrus povievať v priestore na hraniciach svetov, len môcť tak pozorovať reakcie a údiv svojich rozkošných blízkych a just im otvárať práve tú bránu, v ktorú neveria.

„Nech sa páči, nech sa páči, raj iba pre Vás, dámy a páni, váš raj vás očakáva,“ ukláňa sa spisovateľ Stanislav v bielom obleku a sníma svoj klobúk na znamenie úcty.

Cigaretku ponúknuť, očakávania aj túžby vyzvedieť, s prijemným úsmevom sa porúčať, vreckovkou mávať a potom osamieť, prvý láskavý dverník sveta, zatiaľ čo jesenné slnko preniká ovocným sadom, písací stôl a stolička v tráve, aj starecká postava rozvalená na ňom pôsobia čudne.

V rozvírených listoch vyčíňa vietor a aj táto skutočnosť túži poletovať s nimi, no čosi ťaživé jej bráni; spánok, sny, alebo nebodaj smrť rozprávača, možno len nočné mory uprostred snov, klopkajúcich jeden po druhom, stále hlbšie dolu po schodoch ako drevená noha piráta z iných, zabudnutých príbehov.

Úryvok z knihy Buddhove polia
© Vladimír Rastislav Gogár