BIBLIOTÉKA LITERÁRNYCH NOVÍN

ÚRYVOK Z KNIHY

Retrotópia

Takto (pre prípad, že ste pozabudli) sa Walter Benjamin vyjadril vo svojej eseji „Tézy o filozofii dejín“, ktorú napísal začiatkom štyridsiatych rokov 20. storočia, o posolstve, ktoré nesie Angelus Novus (premenovaný na „Anjela dejín“) – nakreslený Paulom Kleem v roku 1920:

Tvárou sa obracia k minulosti. Tam, kde my vidíme reťaz udalostí, vidí on jednu jedinú katastrofu, ktorá neprestajne vŕši trosky na trosky a vrhá mu ich k nohám. Asi by rád zotrval, prebudil mŕtvych a rozbité poskladal. Ale z raja duje víchrica, ktorá sa oprela anjelovi do krídel takou silou, že ich už nemôže zložiť. Táto víchrica ho nezadržateľne ženie do budúcnosti, ktorej sa obracia chrbtom, a hora trosiek pred ním rastie po nebo. To, čo voláme pokrok, je táto víchrica.

Keby sa mal človek zblízka pozrieť na Kleeho kresbu takmer o storočie neskôr ako Benjamin zaznamenal svoj nezmerne hlboký a skutočne jedinečný postreh, zachytil by anjela dejín znova v plnom rozlete. Čo by však prizerajúceho najviac zasiahlo, je anjelov meniaci sa smer – anjel dejín pristihnutý uprostred obratu do protismeru: jeho tvár odvracajúca sa od minulosti k budúcnosti, jeho krídla zatláčané naspäť víchricou fúkajúcou tentoraz z domnelého, očakávaného a vopred obávaného pekla budúcnosti smerom k raju minulosti (ako si ho asi predstavujeme potom, čo sa stratil a skončil v troskách) – hoci krídla sú teraz stláčané tak, ako boli stláčané vtedy, s takou ohromnou silou, „že ich už nemôže zložiť“.

Mohli by sme dospieť k záveru, že minulosť a budúcnosť sú na kresbe zachytené v priebehu toho, ako si vymieňajú svoje vlastné cnosti a neresti, ktoré uviedol – ako naznačil Benjamin – pred sto rokmi Klee. Teraz je to práve budúcnosť, ktorej čas na pranierovanie – potom, ako ju najprv hanobili za jej nedôveryhodnosť a nemožnosť riadiť – zdanlivo nastal, ktorá má zápis na strane pohľadávok. A teraz je rad na minulosti, aby mala zápis na strane kreditu – kreditu zaslúženého (či už naozaj alebo údajne) miestom ešte stále slobodnej voľby a vkladaním ešte stále nezdiskreditovanej nádeje.

Nostalgia – ako tvrdí Svetlana Boymová, profesorka slovanskej a porovnávacej literatúry na Harvardovej univerzite2 – „je pocitom straty a premiestnenia [displacement], je však tiež milostným románikom s vlastnou fantáziou“ (s. XIII). Zatiaľ čo v 17. storočí sa nostalgia považovala za v nezvyčajnej miere liečiteľnú chorobu, ktorá sa napríklad podľa švajčiarskych lekárov dala vyliečiť ópiom, pijavicami a výletom do hôr, „pred 21. storočím toto prechodné ochorenie prešlo do nevyliečiteľnej novodobej choroby. Dvadsiate storočie začalo futuristickou utópiou a skončilo nostalgiou“ (s. XIV). Boymová končí diagnostikovaním súčasnej „globálnej epidémie nostalgie, emocionálnej túžby po spoločenstve s kolektívnou pamäťou, túžby po kontinuite v roztrieštenom svete“ – a navrhuje, aby sme túto epidémiu vnímali ako „obranný mechanizmus v dobe zrýchlených rytmov života“ (tamže). Tento „obranný mechanizmus“ spočíva v podstate v „prísľube prestavať ideálny domov, ktorý sa nachádza v jadre mnohých vplyvných ideológií dneška, zvádzajúcich nás, aby sme sa vzdali kritického myslenia pre citovú väzbu“. A varuje:

Nebezpečenstvo nostalgie je v tom, že má sklon k zamieňaniu si skutočného domova s Imaginárnym“ (s. XVI). Nakoniec ponúka návod, kde hľadať a s najväčšou pravdepodobnosťou aj nachádzať takéto nebezpečenstvá: v „regeneračnej“ rozmanitosti nostalgie – jednej príznačnej vlastnosti „národných a nacionalistických obrôd po celom svete, ktoré sa zapájajú do mýtotvorby dejín prostredníctvom návratu k národným symbolom a mýtom a príležitostne vymieňaním si konšpiračných teórií. (s. 41)

Dovoľte mi poznamenať, že nostalgia je len jedným členom pomerne širokej rodiny citových vzťahov k „inde“. Tento druh citovej náklonnosti (a teda, sprostredkovane, aj všetky pokušenia a nástrahy, ktoré si Boymová všíma na súčasnej „globálnej epidémii nostalgie“) bol endemickou a neoddeliteľnou zložkou údelu človeka [human condition] prinajmenšom od okamihu – ťažko ho presne určiť – odhalenia možnosti ľudskej voľby; alebo – presnejšie – je takým od zistenia, že ľudské správanie je a nemôže nebyť vecou voľby a že (vďaka takmer prirodzenému vynálezu projekcie) svet v tomto okamihu je len jedným z neohraničiteľného počtu možných svetov – minulých, terajších aj budúcich. „Globálna epidémia nostalgie“ prebrala štafetu od (postupne, ale napriek tomu nezadržateľne sa globalizujúcej) „epidémie šialenstva pokroku“ v štafetovom behu dejín.

Táto naháňačka však bez prerušenia pokračuje ďalej. Mohla by zmeniť smer, ba aj pretekársku dráhu – ale neskončí. Kafka sa pokúsil slovne zachytiť ten vnútorný, nepotlačiteľný a neukojiteľný imperatív, ktorý nám prikazuje – a pravdepodobne nám bude prikazovať až do súdneho dňa:

Začul som zvuk trúbky a spýtal som sa svojho sluhu, čo to znamená. Nič nevedel a nič nepočul. Pri bráne ma zastavil a opýtal sa: „Kam ide pán?“ „Neviem,“ odvetil som, „len preč odtiaľto, len preč odtiaľto. Preč odtiaľto, nič iné, je to jediná cesta, ako môžem dôjsť k svojmu cieľu.“ „Teda poznáte svoj cieľ?“, opýtal sa. „Áno,“ odvetil som, „Práve som ti povedal. Preč odtiaľto – to je môj cieľ.

Päť storočí potom, ako dal Thomas More meno „Utópia“ tisícročnému snu ľudstva o návrate do Raja alebo o nastolení raja na Zemi, sa teraz blíži k zavŕšeniu svojho cyklu ďalšia hegelovská triáda vytvorená dvojitou negáciou. Potom, ako boli vyhliadky na ľudské šťastie – pripútané od Mora k topos (pevnému miestu, polis, mestu, zvrchovanému štátu – každé pod vládou múdreho a láskavého vladára) – uvoľnené, odpútané od akéhokoľvek konkrétneho topos a individualizované, sprivatizované a personalizované („subsidiarizované“ k ľudským jedincom podľa vzoru slimačích ulít), je teraz rad na nich, aby boli negované tým, čo sa statočne a takmer úspešne pokúsili negovať. Z dvojitej negácie utópie v Morovom štýle – jej odmietnutia nasledovaného obnovením – sa v súčasnosti vynárajú „retrotópie“: vízie umiestnené do stratenej/odcudzenej/opustenej, ale nie mŕtvej minulosti, namiesto toho, aby boli pripútané k ešte nezrodenej, a tak neexistujúcej budúcnosti, ako bol ich dvakrát odstránený predok:

Podľa írskeho básnika Oscara Wilda by sme mali po dosiahnutí Krajiny hojnosti znova uprieť svoj pohľad na najvzdialenejší obzor a opäť napnúť plachty. „Pokrok je uskutočnením utópií,“ napísal. Ale vzdialený obzor je prázdnotou. Krajina hojnosti sa stráca v hmle. Práve vtedy, keď by sme mali byť tými, čo na seba berú dejinnú úlohu prideliť tejto bohatej, bezpečnej a zdravej existencii význam, by sme namiesto toho utópiu pochovali. Niet nového sna, ktorý ju má nahradiť, pretože si nevieme predstaviť lepší svet ako je ten, ktorý máme. Väčšina rodičov v bohatých krajinách je naozaj presvedčená, že ich deti budú na tom v skutočnosti horšie – od 53 percent rodičov v Austrálii po 90 percent vo Francúzsku. Rodičia v bohatých štátoch očakávajú, že ich deti budú na tom horšie než oni (percentuálne vyjadrené).

Toľko Rutger Bregman vo svojej najnovšej knihe z roku 2016, Utopia for Realists (s podtitulom The Case for a Universal Basic Income, Open Borders, and a 15hour Workweek).

Privatizácia/individualizácia idey „pokroku“ a úsilia o zlepšenie života boli predané súčasnými mocipánmi a prijaté väčšinou ich poddaných ako oslobodenie: vymanenie sa z prísnych požiadaviek podriadenosti a disciplíny – za cenu sociálnej starostlivosti a ochrany zo strany štátu. Pre veľký a narastajúci počet občanov sa takéto oslobodenie pomaly ale isto ukázalo ako dvojznačné požehnanie – ba dokonca požehnanie pančované značnou a stále narastajúcou prímesou kliatby.

Plný formát