Príbeh služobníčky

Asi pochádzal od prizerajúcich sa dievčat, ako som ich vídala na obrázkoch – vo vlnených sukniach, neskôr v minisukniach, potom v nohaviciach a nakoniec s jednou náušnicou a s vlasmi našuchorenými dohora do zahrotených zelených prameňov. Usporadúvali sa tu tanečné zábavy, rozliehala sa hudba, neslýchané zvuky prechádzali z jedného štýlu do druhého, všetko podfarboval rytmus bicích nástrojov, jeho bezútešné kvílenie. Všade viseli girlandy krepových kvetín a čertíci z kartónu spolu s otáčajúcou sa diskoguľou snežili na tanečníkov vločky svetla.

Miestnosť napĺňala bývalá sexualita, osamelosť a očakávanie niečoho beztvarého a bezmenného. Pamätám si tú túžbu po niečom, čo sa ešte len malo stať a nikdy nebolo také ako ruky, ktoré sa nás vtedy a tam dotýkali v malých miestnostiach za telocvičňou alebo vonku na parkovisku či v klubovni s telkou, na ktorej sme vypli zvuk, takže ponad nadvihujúce sa telá prebleskovali len obrázky.

Túžili sme po budúcnosti. Ako sme len prišli k tej večnej nespokojnosti? Viselo to vo vzduchu; a ešte vždy to tam svietilo ako myšlienka, ktorá preletela hlavou, kým sme sa usilovali zaspať na vojenských lôžkach rozostavaných do radov s medzerami, aby sme sa nemohli rozprávať. Mali sme flanelové plachty, na akých kedysi spávali deti, a armádne prikrývky, tie staré, na ktorých sa ešte vždy dali čítať nápisy U. S. Úhľadne sme si zložili šaty na stoličky pri nohách postelí. Svetlá sa stlmili, ale úplne nezhasli. Teta Sára a Teta Elizabeth sa vydali na pochôdzku; mali elektrické biče na dobytok, ktoré im viseli na remienkoch kožených opaskov.

Nemali však žiadne zbrane, dokonca im ich ani nemohli zveriť. Zbrane boli určené strážam, špeciálne vybratým spomedzi Anjelov. Strážcovia nesmeli vojsť do budovy, iba ak by ich zavolali, a nám dovolili vyjsť iba v čase prechádzok, dvakrát denne vo dvojiciach okolo futbalového ihriska ohradeného plotom z ostnatého drôtu. Anjeli stáli za ohradou obrátení chrbtom k nám. Sršal z nich strach, ale aj niečo iné. Keby sa pozreli! Keby sme im mohli niečo povedať! Verili sme, že by medzi nami k niečomu došlo, dohodli by sme nejakú spoluprácu, nejaký obchod, veď ešte vždy sme mali svoje telá. O tom sme rojčievali.

Naučili sme sa šepkať skoro úplne nečujne. V polotme sme mohli vystrieť ruku k susednej posteli, keď sa Tety nepozerali, a dotknúť sa jedna druhej. Naučili sme sa čítať z pier, ako sme tak ležali na boku, a s hlavami položenými na poduškách sme sledovali jedna druhej pery. Takto sme si šepkali svoje mená, od postele k posteli:

Alma. Janine. Dolores. Moira. June.