Foucaultovo kyvadlo

Ďalej som vedel, že dolu v základni, na vertikále závesného bodu, zabezpečuje stálosť pohybu magnetické zariadenie pôsobiace príťažlivou silou na valček ukrytý v srdci gule: drobný fígeľ na prekonanie odporu hmoty, ktorý sa však neprieči zákonu Kyvadla, naopak, umožňuje mu naplno sa prejaviť, lebo vo vzduchoprázdne by akokoľvek ťažký hmotný bod zavesený na konci nerozťažiteľného lana bez hmotnosti, na ktoré by nepôsobil odpor vzduchu a nedochádzalo by k jeho treniu v závesnom bode, pravidelne kmital večnosť.

Medená guľa osvecovaná poslednými slnečnými lúčmi prenikajúcimi cez sklá okien vystreľovala bledé trblietavé odblesky. Keby sa, ako kedysi, dotýkala hrotom tenkej vrstvy vlhkého piesku na dlažbe chóru, pri každom kmite by do nej načrtla jemnú ryhu a ryha by v každom okamihu nekonečne nebadateľne menila smer a čoraz väčšmi by sa rozširovala do formy štrbiny, priehlbiny a v obrazci by sa čoskoro dala vytušiť lúčovitá symetria – kostra mandaly, neviditeľná štruktúra pentákula, hviezda, mystická ružica. Ba nie, skôr udalosť zaznamenaná v rozľahlosti púšte, príbeh stôp nespočetných putujúcich karaván. Príbeh pomalých a tisícročia trvajúcich migrácií, možno takto sa pohybovali Atlanti z kontinentu Mu pri svojej neúnavnej a dobyvačnej púti od Tasmánie po Grécko, od Kozorožca po Raka, od Ostrovov princa Eduarda po Svalbardy. Hrot opakoval, vo veľmi zhustenom čase znovu opisoval to, čo ony vykonali v čase medzi dvoma zaľadneniami, čo možno ešte vždy vykonávajú, už ako poslovia Pánov – a možno kdesi medzi ostrovmi Samoa a Novou zemou sa hrot v stave pokoja dotýkal Agartthy, Stredu Sveta. A tušil som, že jestvuje skryté spojenie, čo spája Avalon, kraje Severu, s južnou púšťou ukrývajúcou záhadu Ayers Rocku.

V tej chvíli, o štvrtej popoludní 23. júna, Kyvadlo znehybnelo v okrajovom bode kmitu, aby vzápätí odovzdane kleslo smerom do stredu, nadobudlo v polovici dráhy rýchlosť, dôverne sa vrezalo do temného kvadrátu síl určujúcich jeho osud.

---

Úryvok z knihy Foucaultovo kyvadlo
© Umberto Eco