V mnohých jeruzalemských bytoch visí na stene v obývačke van Goghova obloha posiata hviezdami alebo jeho rozochvené cyprusy, v malých spálňach pokrývajú dlážku slamené rohože a na molitanovej rozkladacej pohovke s ozdobnou prikrývkou s orientálnym vzorom, na ktorej sú poukladané vyšívané vankúše, ležia chrbtom nahor otvorené knihy Doktor Živago alebo Jizharove Dni Ciklagu. Celý večer horí v naftovej piecke modrý plameň. V kúte miestnosti vyrastá z vázy vyrobenej z mínometného granátu vkusný zväzok tŕnistých halúzok.
Začiatkom decembra Šmuel Aš prerušil štúdium na univerzite a rozhodol sa odísť z Jeruzalema, pretože sa mu rozpadol vzťah, nedarilo sa mu dopísať diplomovú prácu, ale predovšetkým sa zhoršila otcova finančná situácia a Šmuel si musel začať hľadať prácu.
Šmuel bol asi dvadsaťpäťročný statný bradatý muž, plachý, citlivý, socialista, astmatik, ktorý sa vedel rýchlo nadchnúť a rovnako rýchlo spľasnúť. Mal široké plecia, krátky hrubý krk a aj prsty tučné a krátke, akoby mu na nich chýbal jeden kĺb. Zo všetkých pórov na tvári a krku sa mu drali kučeravé chĺpky pripomínajúce drôtenku: brada sa mu smerom nahor spájala so strapatými vlasmi a smerom nadol končila v húštine kučeravých chlpov na hrudi. V zime či v lete vzbudzoval z diaľky dojem, že je rozčúlený a spotený. Zblízka však človeka príjemne prekvapilo, že sa mu z pokožky nešíri kyslastý zápach, ale jemná vôňa detského zásypu. Neustále sa opájal novými nápadmi, ale museli byť duchaplné a obsahovať nejaký paradox. Rýchlo sa však unavil, zrejme pre zväčšené srdce a astmu.
Oči mu hneď naplnili slzami, čo ho privádzalo do rozpakov, dokonca sa za to hanbil. Pri pohľade na mačiatko, ktoré v zimnej noci mňaukalo pri múre – azda stratilo matku –, vrhalo na Šmuela srdcervúce pohľady a obtieralo sa mu o nohu, mu raz-dva zvlhol zrak. Keď sa v kine Edison na konci nejakého priemerného filmu o osamelosti a zúfalstve ukázalo, že záporný hrdina má srdce zo zlata, zadúšal sa slzami. Ak pri východe z Nemocnice Šaarej Cedek zazrel neznámu chudú ženu a dieťa, ako sa objímajú a vzlykajú, rozvzlykal sa aj on.
V tých časoch pokladali plač za čisto ženskú záležitosť. Plačúci muž vzbudzoval odpor, možno dokonca miernu nechuť ako žena s chlpmi na brade. Šmuel sa za svoju slabosť hanbil a usiloval sa ju ovládnuť, ale márne. V hĺbke duše sa za túto precitlivenosť vysmieval sám sebe, dokonca sa už zmieril s myšlienkou, že pre nedostatok mužnosti bude jeho život pravdepodobne prázdny a bezcieľny.
Ale čo si urobil okrem toho, že sa v tebe ozval súcit? pýtal sa občas znechutene sám seba. Mača si predsa mohol schovať pod kabát a odniesť si ho domov. Kto by ti v tom bránil? Mohol si podísť k tej vzlykajúcej žene s dieťaťom a ponúknuť jej pomoc. Mohol si posadiť dieťa na balkón s knihou a keksami, sadnúť si so ženou na posteľ v izbe a pozhovárať sa s ňou o tom, čo sa jej stalo a čo by si mohol pre ňu urobiť.
Úryvok z knihy Judáš
© Amos Oz
