Uvidíme sa v auguste

Rýchlo dojedla, snažila sa povzniesť nad ponižujúci pocit, že večeria sama, ale pri hudbe, čo znela mäkko a upokojujúco, sa cítila príjemne, navyše dievča dobre spievalo. Keď dojedla, pri roztrúsených stolíkoch sedeli už len tri dvojice a priamo oproti nej neznámy muž, ani si nevšimla, kedy vošiel do baru. Mal na sebe biely ľanový oblek s kovovým vlasom. Na stolíku stála fľaša brandy s dopoly naliatym pohárom a muž budil dojem, že je na svete sám ako prst.

Klavirista spustil Svit luny od Debussyho v odvážnom duchu bolera a mladá mulatka skladbu precítene zaspievala. Dojatá Ana Magdalena Bachová si objednala džin s ľadom a so sódou, jediný alkoholický nápoj, ktorý dobre znášala. Stačilo si odpiť a svet sa zmenil. Zrazu sa cítila ako malá šibalka, veselá, schopná všetkého, skrášlená posvätným spojením hudby a džinu. Bola presvedčená, že muž za stolom oproti ju nevidí, ale keď naňho pozrela druhý raz, pristihla ho, ako ju pozoruje. Začervenal sa. Nespúšťala z neho zrak, ani keď pozrel na vreckové hodinky. Rýchlo ich schoval, opäť si nalial a pritom nervózne hľadel na dvere, už s vedomím, že ona ho nemilosrdne pozoruje. Zrazu sa jej zahľadel priamo do očí. Usmiala sa a on zľahka sklonil hlavu na pozdrav.

Ads by FatChilli
– Môžem vás pozvať na pohárik? – spýtal sa jej.

– Bude mi potešením, – odvetila.

Prisadol si k nej a veľmi spôsobne jej nalial.

– Na zdravie, – povedal.

Prikývla a obidvaja naraz zdvihli pohár k ústam. Zabehlo mu, od kašľa sa mu roztriaslo celé telo a do očí mu vbehli slzy. Potom dlho mlčali, až kým sa neutrel vreckovkou voňajúcou po levanduli a nevrátil sa mu hlas. Nabrala odvahu a spýtala sa, či na niekoho čaká.

– Nie, – odpovedal. – Bolo to dôležité, ale už nie je.

S presne vyrátaným nedôverčivým výrazom sa ho spýtala:

– Nejaké obchody?

A on odvetil:

– Na iné veci sa už nehodím.

Povedal to však tónom muža, ktorý nechce, aby mu uverili. Uspokojila ho, a hoci jej to bolo inak na míle vzdialené, prehodila ako svetaskúsená žena z ulice:

– Iba ak doma, tu si počínate výborne.

Takto sa mu aj ďalej taktne venovala, až kým ho nelapila do osídiel bežného rozhovoru. V duchu sa snažila uhádnuť, koľko má rokov, a zmýlila sa len o rok: mal štyridsaťšesť. Podľa prízvuku sa snažila prísť na to, odkiaľ pochádza, a na tretí raz trafila klinec po hlavičke: hispánsky prisťahovalec. Hádala, aké má zamestnanie, a hoci ju pri druhom pokuse predbehol a povedal, že je civilný inžinier, mala dojem, že je to lesť, aby jej zabránil dopátrať sa pravdy.

Zhodli sa na tom, že kto chce z Debussyho skladby urobiť bolero, musí mať riadnu odvahu, čo si on nikdy neuvedomil. Určite si všimol, ako sa vyzná v hudbe, a on sa dostal len k Na krásnom modrom Dunaji. Povedala mu, že číta Stokerovho Draculu. On ho čítal na strednej škole a doteraz nezabudol na pasáž, keď sa knieža vylodí v Londýne, premenené na psa. Súhlasila a nechápala, prečo to Francis Ford Coppola vo svojom skvelom filme zmenil. Po druhom hlte cítila, že v jednom kútiku jej srdca sa brandy stretlo s džinom, a musela sa sústrediť, aby nestratila hlavu. O jedenástej hudba dohrala a orchester čakal len na to, kedy sa poberú aj oni dvaja, aby mohli zavrieť.

Vtedy ho už poznala, akoby s ním prežila celý život. Vedela, že o seba dbá, bezchybne sa oblieka, že má mĺkve ruky s nechtami bez lesku a srdce dobré a zbabelé. Uvedomila si, že je nesvoj, keď pozrie do jej veľkých zlatistých očí, ale neuhla pohľadom. V tej chvíli zistila, že je dosť silná, aby urobila krok, ktorý jej ešte nikdy ani vo sne nenapadol, a urobila ho bez zaváhania:

– Ideme hore?

Stratil istotu.

– Ja tu nebývam, – šepol.

Nečakala, kým dokončí vetu.

– Ja áno, – povedala, vstala a zľahka potriasla hlavou, aby sa ovládla. – Druhé poschodie, izba 203, vpravo od schodiska. Neklopte, len potisnite dvere.

Do izby vyšla s pocitom slastnej hrôzy, akú naposledy cítila za svadobnej noci. Pustila ventilátor, ale svetlo nezažala, a ako sa potme vyzliekala, od vchodových dverí až po kúpeľňu zostala po nej na zemi šnúra šiat. Keď rozsvietila lampu na nočnom stolíku, musela zavrieť oči a zhlboka sa nadýchnuť, aby opäť začala pravidelne dýchať a prestali sa jej chvieť ruky. Rýchlo si umyla ohanbie, podpazušie a prsty na nohách, vymočené v teniskách s gumenou podrážkou; hoci sa popoludní spotila ako myš, kúpeľ plánovala až na druhý deň. Nemala kedy vyčistiť si zuby, a tak si vytlačila na jazyk kopček zubnej pasty a vrátila sa do izby osvetlenej len diagonálnym svetlom z nočného stolíka. Nepočkala, kým jej hosť strčí do dverí, otvorila ich znútra, len čo vytušila, že sa blíži. Zľakol sa, ale ona mu v tme nedožičila ani chvíľu času. Prudko z neho strhla sako, kravatu aj košeľu, všetko hádzala cez plece na zem. Vzduch sa zatiaľ pomaly nasycoval jemnou levanduľovou vôňou. Muž sa jej spočiatku snažil pomáhať, ale ona bola rýchlejšia. Keď ho vyzliekla do pol pása, posadila ho na posteľ, kľakla si a dala mu dolu topánky aj ponožky. On si pritom rozopol sponu na opasku aj gombíky na rázporku, takže jej stačilo potiahnuť a zostal bez nohavíc. Ani jeden z nich sa nestaral o kľúče, bankovky, mince a nožík, čo sa rozleteli po dlážke. Napokon mu pomohla so slipmi, a ako si ich dával dolu, zistila, že hoci nie je obdarený ako jej manžel, jediný dospelý muž, ktorého videla nahého, stojí mu nehybne a tvrdo.

Nenechala mu ani trošku iniciatívy. Nastokla sa naňho zhora, ako hlboko sa dalo, a zhltla ho sama pre seba, ani na okamih nepomyslela naňho, až kým obaja neležali zmätení, vyčerpaní a zaliati potom. Zostala hore, pod otravne hučiacim ventilátorom bojovala s prvými výčitkami svedomia, a až keď si uvedomila, že muž ležiaci pod ťarchou jej tela s rukami a nohami roztiahnutými v tvare kríža ťažko dýcha, prevalila sa na chrbát. Chvíľu sa ani nepohol, potom konečne nabral dych a spýtal sa:

– Prečo ja?

– Prebleslo mi to hlavou, – odvetila.

– Zo strany ženy, ako ste vy, je to česť, – vyhlásil.

– Ach, – zasmiala sa. – A rozkoš to nebola?

Nepovedal ani slovo, a tak ležali a načúvali zvukom, čo im zneli v duši. Izba v zelenom šere lagúny bola nádherná. Ozval sa trepot krídel.

– Čo je to? – spýtal sa.

Povedala mu o nočných zvyklostiach volaviek. Po dlhej hodine nevinného šepkania ho začala skúmať prstami, veľmi pomaly, od hrude až po podbrušok. Potom mu prešla chodidlami po nohách a zistila, že má telo pokryté chĺpkami, hustými a mäkkými ako aprílový mach. Potom sa prstami znovu vrátila k jeho odpočívajúcemu zvieratku a našla ho ochabnuté, ale živé. Pomkol sa a všetko jej uľahčil. Preskúmala ho bruškami prstov: veľkosť, tvar, nedočkavú uzdičku, hodvábny žaluď s lemom akoby zašitým ihlou na vrece. Hmatom spočítala stehy a on jej rýchlo potvrdil, čo si domyslela:

– Ako dospelého ma obrezali. – A s povzdychom dodal: – Bola to naozaj zvláštna rozkoš.

– Konečne čosi, – zašomrala nevľúdne, – čo pre vás nebola len česť.

Rýchlo sa s ním začala zmierovať jemnými bozkami na ucho a krk, on ju vyhľadal perami a prvý raz sa pobozkali na ústa. Znovu ho vyhľadala a našla ho v plnej zbroji. Opäť dostala chuť zaútočiť, ale on sa prejavil ako znamenitý milenec, ktorý ju nenáhlivo priviedol až na vrchol. Prekvapilo ju, že také nenápadné dlane vedia vyčariť toľkú nehu, a snažila sa odolávať ľahkou koketériou. On však do nej vnikol prudko, viedol ju podľa vlastnej chuti a vlastným spôsobom a urobil ju šťastnou.

Boli dve po polnoci, keď stenami budovy otriasol hrom a vietor rozrazil zástrčku na okne. Vyskočila, že ho zavrie, a keď pri ďalšom blesku náhle nastal biely deň, zazrela sčerenú hladinu lagúny, cez oponu dažďa obrovský mesiac na horizonte a modré volavky, ako v búrke urputne mávajú krídlami. On spal.

Pri návrate do postele sa jej nohy zamotali do šiat rozhádzaných po zemi. Svoje nechala tak, pozdvíha ich neskôr, zato jeho sako prevesila cez stoličku, potom na ňu dala košeľu s kravatou, starostlivo zložila nohavice, aby nezničila puky, a navrch položila kľúče, nožík a peniaze. Vzduch v izbe bol po búrke sviežejší, preto si obliekla ružovú nočnú košeľu z takého čistého hodvábu, až jej naskočila husia koža. Muž, ktorý spal na boku s pokrčenými nohami, jej pripomínal veľkú sirotu a nevedela sa ubrániť prívalu súcitu. Pritúlila sa mu k chrbtu, objala ho okolo pása a horúčosť jej spoteného tela ho po chvíli prebudila. Chrapľavo vydýchol a v spánku sa od nej odtiahol. Napokon zaspala aj ona, a keď sa zobudila, uvidela, že ventilátor zastal, lebo vypadol prúd, a izba sa ponorila do horúceho šera. Pochrapkával, v nose mu nepretržite pískalo. Len zo zábavy začala doňho ďobkať končekmi prstov. Mykol sa, prestal chrápať a začal ožívať. Na okamih sa odtiahla a strhla zo seba nočnú košeľu. Keď sa však k nemu pritisla, zistila, že celé jej umenie bolo zbytočné, tváril sa, že spí, aby ju nemusel uspokojiť aj tretí raz. A tak si opäť obliekla nočnú košeľu, obrátila sa mu chrbtom a zaspala.

Vnútorné hodiny ju zobudili o šiestej ako zvyčajne. Chvíľu ležala, so zatvorenými očami blúdila v predstavách a neodvážila sa pripustiť si urputné búšenie v spánkoch, ľadový pocit, že sa povracia, ani obavu z niečoho neznámeho, čo ju bezpochyby čaká v reálnom živote. Vrčiaci ventilátor jej napovedal, že v modrom brieždení lagúny je v spálni opäť svetlo. Zrazu ju ako smrteľný blesk zasiahlo hrozivé poznanie, že prvý raz v živote súložila a spala s mužom, ktorý nie je jej. Zdesená sa obrátila, že naňho pozrie cez plece, ale nebol tam. Nebol ani v kúpeľni. Zažala stropné svetlá a uvidela, že jeho šaty sú preč, zato jej oblečenie, čo pohádzala na zem, bolo poskladané a takmer s láskou uložené na stoličke. Až vtedy si uvedomila, že o ňom nevie vôbec nič, nevie ani, ako sa volá, a že jediné, čo jej zostalo zo spoločnej bláznivej noci, je smutná vôňa levandule vo vzduchu prečistenom búrkou. Až keď vzala knihu z nočného stolíka a chcela ju vložiť do plážovej tašky, všimla si, že jej medzi stránkami hororu nechal dvadsaťdolárovú bankovku.

---

Uvidíme sa v auguste

© Gabriel García Márquez (preklad:Eva Palkovičová)