Ruzká klazika

Jedného dňa, pri nevydarenom pokuse zostrojiť z hovna kalkulačku, uvedomil si Stepan Trofimovič, že by mohol vyrábať nielen veci. Zrazu si spomenul Lizavetu Petrovnu. V pamäti sa mu vynárali všetky
všetky záhyby jej tela, všetky obliny a vlnky. Prsty mu začali pracovať samé… Pracoval akoby v polosne… Ani si neuvedomil a stálo pred ním nežné ženské telo. To telo bolo síce z hovna, ale ilúzia bola presvedčivá.

Objektívne treba povedať, že Stepan Trofimovič technické, a nie umelecké vzdelanie a nebol to žiaden Michelangelo. Telo, ktoré vymodeloval, by nezávislému pozorovateľovi pripomínalo skôr snehuliaka z hovna, než Botticelliho Venušu, ale Stepan Trofimovič nebol taký povrchný, aby bazíroval na vonkajšej kráse.

Ako sa tak Stepan Trofimovič na svoj výtvor pozeral, zrazu si spomenul na príbeh o Pygmalionovi, ktorý čítal v detstve vo veľkej knihe gréckych mýtov. Knihu mu daroval jeho dedo Fiodor Michajlovič. Pri tejto spomienke sa rozplakal.

Niekoľko sĺz spadlo aj na líce sochy, ktorú práve vytvoril, takže sa zdalo, že socha ožila a plače spolu s ním. To Stepana Trofimoviča ešte viac dojalo – tento súcit, ktorý k nemu cítil kus hovna.
Jeho pery sa spojili s jej perami a Stepan Trofimovič sa po rokoch konečne znova miloval.

---

Úryvok z knihy Ruzká klazika

© Daniel Majling