Ale ja nie som, ani som nikdy nebol boháč. Azda vás jeho impozantný vzhľad prestane udivovať, keď vám poviem, že si ho dal postaviť predchádzajúci majiteľ, ktorým nebol nik iný ako Akira Sugimura. Prirodzene, môžete byť v tomto meste iba krátko, a vtedy vám meno Akiru Sugimuru nič nepovie. Spomeňte ho však hocikomu, kto tu býval pred vojnou, a dozviete sa, že asi pred tridsiatimi rokmi Sugimura nepopierateľne patril medzi najvplyvnejších a najváženejších mužov v meste.
Keď potom zastanete hore na kopci a pozriete na bránu Z kvalitného cédrového dreva, na Veľký pozemok ohradený múrom, strechu s elegantnými škridlami a zďaleka viditeľnou štýlovo vyrezávanou hrebeňovou hradou, možno sa začudujete, ako som sa stal vlastníkom takéhoto majetku, keď nie som bohatý. Skutočnosť je taká, že som ho kúpil Za nominálnu cenu – Za sumu, ktorá pravdepodobne nepredstavovala ani polovicu toho, čo bol dom vtedy hoden. Táto kúpa sa mohla uskutočniť iba vďaka nanajvýš čudnému – podaktorí azda povedia bláznivému – rozhodnutiu Sugimurovej rodiny.
Stalo sa to asi pred pätnástimi rokmi. V tom čase, keď sa moja majetková situácia z mesiaca na mesiac zlepšovala, začala na mňa Žena naliehať, aby som kúpil nový dom. So zvyčajnou predvídavosťou tvrdila, že je dôležité mať dom, ktorý by zodpovedal nášmu postaveniu – nie z márnivosti, ale pre dobré vyhliadky na sobáše našich detí. To sa mi videlo rozumne, ale keďže naša najstaršia, Secuko, mala iba štrnásť alebo pätnásť rokov, nijako som sa s tým nenáhlil. Ale napriek tomu nasledujúci rok, vždy keď som sa dozvedel o možnosti kúpy vhodného domu, spomenul som si na ženine slová. Na dom Akiru Sugimuru ma upozornil jeden z mojich žiakov rok po Sugimurovej smrti. Zdalo sa mi absurdné, že by som si mal kúpiť takýto dom, a pripisoval som jeho návrh zveličenej úcte, ktorú ku mne moji žiaci vždy prechovávali. Napriek tomu som sa však informoval o podmienkach predaja a dostal som nečakanú odpoveď.
Raz popoludní ma navštívili dve povýšene sa tváriace sivovlasé dámy, ktoré, ako vysvitlo, boli dcéry Akiru Sugimuru. Keď som vyjadril prekvapenie, že ma príslušníčky takej významnej rodiny osobne navštívili, staršia sestra mi chladne oznámila, že neprišli iba zo zdvorilosti. Za posledné mesiace sa o dom ich zosnulého otca zaujímalo pomerne veľa ľudí, rodina sa však nakoniec rozhodla odmietnuť všetky žiadosti okrem štyroch. Týchto štyroch záujemcov vybrali po dôkladnej úvahe výlučne podľa dobrého osobného posudku a dosiahnutého spoločenského postavenia.
„Záleží nám predovšetkým na tom,“ pokračovala, „aby sa dom nášho otca dostal do rúk človeku, ktorý by sa otcovi páčil a ktorý si ho zaslúži. Prirodzene, okolnosti nás nútia prihliadať aj na finančnú stránku, ale tá je až druhoradá. Preto sme stanovili cenu.“
Vtedy mi mladšia sestra, ktorá dovtedy takmer neprehovorila, podala obálku. Keď som ju otváral, obe na mňa uprene hľadeli. Obsahovala hárok papiera, na ktorom bola atramentovým štetcom elegantne napísaná suma, nič viac. Chystal som sa vyjadriť prekvapenie nad nízkou cenou, ale potom som z ich tvárí vyčítal, že hovoriť ďalej o finančnej stránke by pokladali za nevhodné. Staršia sestra dodala: „Vo vlastnom záujme sa nepokúšajte navzájom pretromfnúť. Nechceme viac, ako sme uviedli. Odteraz pôjde o prestížnu dražbu.“
Vysvetlila mi, že prišli ku mne preto, aby ma v mene rodiny Sugimurovcov požiadali – rovnako ako ďalších troch uchádzačov – o súhlas podrobnejšie preskúmať moju minulosť a odporúčania. Takto budú môcť vybrať vyhovujúceho kupca.
Bol to výstredný nápad, ale v podstate som proti nemu nemal námietky, napokon to nebolo iné ako pri dojednávaní svadby. Do istej miery mi vlastne lichotilo, že ma takáto stará a konzervatívna rodina pokladá za vhodného kandidáta. Keď som vyslovil súhlas a poďakoval za česť, ktorej sa mi dostalo, mladšia sestra sa mi po prvý raz prihovorila: „Náš otec bol vzdelaný muž, pán Ono. Veľmi si vážil umelcov. Poznal Vaše dielo.“
V nasledujúcich dňoch som si aj ja všeličo pozisťoval a dozvedel som sa, že mladšia dcéra hovorila pravdu: Akira Sugimura bol naozaj milovník umenia, ktorý finančne podporoval mnohé výstavy. Navyše som sa dopočul zaujímavé klebety: podľa všetkého sa väčšia časť sugimurovskej rodiny stavala proti predaju domu a medzi príbuznými sa pre to viedli ostré spory. Napokon finančný tlak rozhodol o nevyhnutnosti dom predať, a čudný postup, ktorý si zvolili, predstavoval akýsi kompromis s tými rodinnými príslušníkmi, ktorí si neželali, aby sa dom dostal do cudzích rúk. Nepochybne bolo v tom čosi panovačné, ale pokiaľ šlo o mňa, mal som pochopenie pre city rodiny s takou slávnou minulosťou. Mojej žene sa to však nepáčilo.
„Čo si o sebe vlastne myslia?“ namietala. „Mali by sme im oznámiť, že nemáme o kúpu záujem.“
„Ale prečo?“ ohradzoval som sa. „Nemáme čo skrývať. Je síce pravda, že nepochádzam Z bohatej rodiny, ale to Sugimurovci už bezpochyby dávno zistili a napriek tomu nás pokladajú za vhodných kandidátov. To, čo sa o nás dozvedia, môže svedčiť iba v náš prospech.“ A potom som dodal: „Keď sa to tak vezme, robia iba to, čo je inak bežné pri dojednávaní sobáša. Budeme si musieť na také veci zvykať.“
Úryvok z knihy Umelec miznúceho sveta
© Kazuo Ishiguro
