Vojde mama, uťahaná z práce, obvešaná nákupmi, a tak nás tam nájde. Moja sestra so sopľom až niekde na kolenách, vďaka ktorému však aspoň necíti, že jej mladšia sestrička Svetlana je totálne posratá, so skrz-naskrz presratou plienkou, otec, áno, v kuchyni, ale spiaci, s hlavou položenou na obruse, vedľa fľaše. Čohosi. Netreba upresňovať, každému jasné.
Niečo by som však upresniť chcela. Otec s nami nebýval. Často k nám cez týždeň chodil, často prespával, ale trvalé bydlisko mal inde, v dedinke na maďaroch, pri jazerách, kam sme sa v lete chodili kúpať. Keď sa rodičia zobrali, mama aj plánovala, že odíde za manželom, veď už bola tehotná s mojou sestrou, ale bývala v takej peknej časti Bratislavy, kozub, výhľad atď., preto sa na poslednú chvíľu rozhodla, že nie, ona k Maďarom nepôjde. Možno v tom má trochu prsty moja teta, mamina sestra, celý čas jej dohovárala, veď tí by ťa nikdy neprijali za svoju, bola by si tam navždy cudzinkou. A ešte k tomu k svokre. Daj na mňa. Dala, mama. Lenže potom sa zaťal aj otec. Jeho domov je tam. A bodka. Skrátka, bývali oddelene. Aspoň prvé roky. Než sa zhoršil otcov zdravotný stav.
Vlastne neviem, čo povedať o otcovi, o tých prvých rokoch. Bol plešatý. Hrozne sa mi to páčilo. Volala som jeho plešinu kolo kolo mlynské. Tiež som chcela mať také kolo na hlave. Jedného dňa, presne si ten moment vybavujem, som vybrala zo šitíčka nožnice a vystrihala si dieru do vlasov. Celá hrdá som sa išla ukázať mame. Na jej reakciu si už nespomínam, ale spomínam si, ako to potom každému rozprávala. Okrídlená rodinná historka.
Vybavujem si aj dedinu na maďaroch. V Bratislave otec pracoval na Technickej univerzite, ale doma bol drobný roľník, hospodár, vždy s rýľom, motyčkou, hrabľami či hadicou, do pol pása obnažený. Jeho záhrada sa mi zdala v detstve obrovská, hotové kráľovstvo, kde sa dalo driapať po stromoch, spadnúť do studne, spotiť sa v skleníku. Ohromilo ma, keď som sa neskôr dozvedela, že otcova záhrada je len zlomok pôvodného hospodárstva, ktoré naďapovi znárodnili komunisti. Siahalo vraj až k jazerám. To by bolo, skákať do vody priamo zo záhrady, mať aj kone a nielen tie sliepky a králiky, čo chovala naďmama.
Chodili sme tam na víkendy a pri jazerách sme trávili aj celé letá. Naďmama ešte žila a hovorila viac-menej len po maďarsky, na miestnych bastardov pokrikovala kiškuťa, robila nám so sestrou palacinky, o ktorých by som rada vyhlásila, že boli najlepšie na svete, ale pravdupovediac, už neviem, aké boli. Spolu so synom sa starala o záhradu, o to malé hospodárstvo. V skleníku pestovala sadenice, ktoré potom predávala na trhu. Mama sa spočiatku aj snažila byť užitočná a priučiť sa čomusi od svokry, pomáhať, ale veľmi rýchlo pochopila, že jej sestra mala pravdu. Márna snaha. Všetko, čo robila, bolo zle a ištenem, haďd, nešegíč. Naďmama ju odháňala od sadeníc takmer ako nejakého bastarda, ktorý by sa k nám prevliekol cez deravý plot. Až si mama napokon povedala, dobre teda, aj ja toho mám dosť. A venovala sa už len kvetom v predzáhradke a okrasným drevinám. Neskôr začala dokonca tvrdiť, že skôr než by šla predávať na trh s káričkou plnou sadeníc, rozvedie sa.
Úryvok z knihy Matky a kamionisti
© Ivana Dobrakovová
