Fikcie

„… a zložil som slúchadlo. Vzápätí som si uvedomil, komu patril hlas na druhom konci, ktorý sa ohlásil po nemecky. Bol to kapitán Richard Madden. Jeho prítomnosť v kancelárii Viktora Runeberga znamenala koniec našich snáh a tiež – hoci to bolo menej dôležité, alebo aspoň tak sa mi to malo javiť – koniec našich životov. Znamenalo to, že Runeberga zadržali alebo zavraždili.1 Mňa čakal rovnaký osud ešte v ten deň pred západom slnka. Madden bol neľútostný. Presnejšie povedané, dostal rozkaz byť neľútostný. Bol to Ír v službách Anglicka, obviňovaný z ľahostajnosti, hádam aj zo zrady. Ako by mohol neprijať a netešiť sa z tej zázračnej priazne osudu, že sa mu podarilo odhaliť, zajať a možno aj zlikvidovať dvoch agentov Nemeckej ríše? Vybehol som po schodoch do svojej izby, nezmyselne som za sebou zamkol a zvalil sa na úzku železnú posteľ. Z okna som videl známe strechy a slnko presvitajúce cez mraky. Bolo šesť hodín večer. Nemohol som uveriť, že ten deň bez akýchkoľvek zvláštnych predzvestí či symbolov je pre mňa dňom nevyhnutnej smrti. Napriek tomu, kto bol môj nebohý otec, napriek tomu, že som vyrastal v symetrickej záhrade v Kchaj-fengu, mám teraz zomrieť? Potom mi napadlo, že človeku sa všetko deje práve teraz. Storočia plynú, no iba v prítomnosti sa môže niečo odohrať. Vo vzduchu, na zemi a na mori je nespočetné množstvo ľudí a všetko, čo sa im deje, sa deje v skutočnosti mne… Tieto úvahy rozohnala takmer neznesiteľná spomienka na Maddenovu konskú tvár. V návale nenávisti a strachu (teraz, keď som potupil Richarda Maddena a môj krk už túžobne očakáva slučku, nemám zábrany hovoriť o strachu) som si uvedomil, že ten zmätený vojak, ktorému nepochybne žičila náhoda, akiste netušil, že poznám ich tajomstvo: presnú polohu britskej delostreleckej základne na rieke Ancre. Videl som, ako sivou oblohou preletel vták, a v mysli sa mi premenil na lietadlo, na mnoho lietadiel (na francúzskej oblohe), ktoré základňu zbombardujú a zrovnajú so zemou. Keby len moje ústa, predtým než ich roztrhá guľka, mohli zakričať to meno tak, aby ho počuli až v Nemecku… Môj ľudský hlas bol prislabý. Ako by mohol preniknúť až do uší veliteľa? Toho chorľavého a nevraživého muža, ktorý o mne a Runebergovi vedel len toľko, že sme v Staffordshire, a márne čakal od nás správy vo svojej fádnej berlínskej kancelárii, bez prestávky študujúc dennú tlač… Vtedy som nahlas povedal: Musím ujsť. Potichu som vstal, nezmyselne sa vyhýbajúc hluku, akoby už Madden na mňa striehol. Niečo – azda potreba okázalo si potvrdiť, že mi neostali žiadne prostriedky – ma primälo prehľadať si vrecká. Našiel som len to, čo som predpokladal. Americké hodinky, niklovú retiazku so štvorcovou mincou, kompromitujúci zväzok teraz už zbytočných kľúčov od Runebergovej kancelárie, zápisník, list, ktorý som chcel okamžite zničiť (ale nezničil), falošný pas, korunu, dva šilingy a pár pencí, červenú a modrú ceruzku, vreckovku a revolver s jednou guľkou. Absurdne som ho zovrel a poťažkal, aby som si dodal odvahu. Prebleslo mi mysľou, že výstrel počuť veľmi ďaleko. O desať minút som mal plán. V telefónnom zozname som našiel meno jediného človeka, ktorý mi mohol pomôcť doručiť správu. Žil na predmestí Fentonu, vzdialenom ani nie pol hodiny vlakom.

---

Úryvok z knihy Fikcie
© Jorge Luis Borges