Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a o to menej trpieť? Podľa mňa je toto v podstate jediná skutočná dilema.
Možno budete – oprávnene – namietať, že to nie je dilema, lebo nemáme na výber. Keby sme si mohli vybrať, potom by to bola skutočná dilema. No nemôžeme, čiže nie je. Veď kto vie ovládať mieru svojej lásky? Ak ju ovládame, potom nejde o lásku. Neviem, ako sa dá také niečo nazvať, ale láska to nie je.
Väčšina z nás má len jeden príbeh. Niežeby sa nám v živote stala len jedna vec. Sú mnohé udalosti, o ktorých by sa dalo rozprávať mnoho príbehov. No len na jednom príbehu skutočne záleží, len jeden ozaj stojí za to, aby sme ho rozpovedali. Môj je takýto.
Je tu však problém. Ak máte len jeden príbeh, tak ste ho pravdepodobne už mnohokrát rozprávali, hoci – ako je to aj v mojom prípade –, hlavne sami sebe. Potom je otázne, či vás opakované rozprávanie približuje k skutočnej podstate príbehu, alebo vás od nej odvádza. Nie som si istý. Jedným z indikátorov by mohlo byť, či po rokoch vychádzate z príbehu priaznivejšie, alebo nie. Ak z neho vyjdete nepriaznivo, môže to znamenať, že sa príbeh snažíte povedať pravdivo. Na druhej strane je tu riziko, že sa s odstupom času budete stavať do pozície antihrdinu. Predstavovať si, že ste sa chovali horšie, než to bolo naozaj, môže byť tiež istý druh samochvály. Posnažím sa teda písať s rozvahou. Rozvahe som sa naučil vekom a teraz som tak veľmi rozvážny, ako som bol kedysi nerozvážny. Alebo mám radšej povedať ľahkovážny? Môže mať slovo dve antonymá?
Čo sa týka miesta, času a spoločenského prostredia, nie som si istý, do akej miery na nich v ľúbostných príbehoch záleží. Možno kedysi na nich záležalo v príbehoch klasikov, keď láska stála proti povinnosti, náboženstvu, rodine či štátu. V mojom príbehu to tak nie je. No ak na tom trváte, časové údaje sú takéto: stalo sa to pred vyše päťdesiatimi rokmi. Miesto: približne pätnásť míľ južne od Londýna. Prostredie: takzvaná maklérska zóna – hoci za celé roky, čo som tam žil, som nestretol ani jedného makléra. Rodinné domčeky, niektoré obložené drevom, niektoré lícovou tehlou. Živé ploty z vtáčieho zobu, vavrínu a buku. Cesty lemované odtokovými priekopami ešte neboli posiate žltými parkovacími čiarami či rezidenčnými miestami. V tom čase sa v Londýne dalo zaparkovať takmer kdekoľvek. Žili sme na predmestí, ktorému prischol milý názov „Vidiek“. Kedysi, pred desiatkami rokov, ním zrejme bol. Ale potom tam postavili stanicu, odkiaľ muži v oblekoch začali dochádzať do Londýna od pondelka do piatka a niektorí aj v sobotu ráno. Viedla tade zelená linka prímestského autobusu, bol tam priechod pre chodcov so semaforom, pošta, kostol neoriginálne pomenovaný podľa svätého Michala, krčma, obchod so zmiešaným tovarom, lekáreň, kaderníctvo a benzínka, kde vedeli opraviť bežné poruchy. Každé ráno sa ozýval kvílivý zvuk elektromotora mliekarenskej dodávky – firmy Express alebo United Dairies. Podvečer a cez víkendy (no nikdy nie v nedeľu ráno) bolo počuť odfukovanie benzínových kosačiek.
Úryvok z knihy Jediný príbeh
© Julian Barnes (preklad: Sigmundová Barbara)
