Chcel som oddychovať a popritom písať, po troch dňoch sme to vzdali a vrátili sme sa do mesta. Poslať tri malé deti a dvoch dospelých na malý priestor, kde nemáte inú možnosť len utiecť do záhrady a kosiť trávu, nie je geniálny nápad. Najmä ak tam už prídete namrzení. Niekoľkokrát sme sa poriadne pohádali, zrejme sme tým bavili susedov. Stovky úzkostlivo udržiavaných záhradiek plných polonahých starcov vo mne vyvolávali pocit strašnej klaustrofóbie. Deti rýchlo zachytia zmeny nálady rodičov, najmä Vanja reaguje na akúkoľvek odchýlku od bežného tónu a intonácie a ihneď začne robiť to, čo nám najviac prekáža a privádza nás do šialenstva. Meraví frustrovanosťou sa nevieme brániť a je vybavené – krik, plač, hrôza. O týždeň sme si prenajali auto a vyrazili na ostrov Tjörn neďaleko Göteborgu, kam nás pozvala Lindina kamarátka Mikaela – inak Vanjina krstná mama. Ubezpečovali sme sa, či si uvedomuje, že prichádzame s troma deťmi. Nemala s tým problém. Vraj bude s dievčatami vypekať, budú sa chodiť kúpať a loviť kraby, aby sme si užili trochu súkromia aj my.
To nás presvedčilo. Priviezli sme sa do tohto čarovného prostredia, zaparkovali sme a vtrhli k nim s deťmi aj so všetkými našimi problémami. Plánovali sme tam stráviť celý týždeň, už po troch dňoch sme naložili veci do auta a vyrazili na juh. Mikaele s Erikom sa očividne uľavilo.
Ľudia, čo nemajú deti, málokedy chápu, čo to znamená. Môžu byť pritom akokoľvek zrelí a inteligentní. Aspoň so mnou to tak bolo, kým som sa nestal otcom. Mikaela a Erik žili pre kariéru. Odkedy som poznal Mikaelu, zastávala významné posty v kultúrnej sfére, Erik riadil nejakú celosvetovú nadáciu so sídlom vo Švédsku. Priamo z Tjörnu odchádzal na pracovné stretnutie do Panamy a odtiaľ na dovolenku do Provensalska. Taký bol ich život. Miesta, o ktorých som ja len čítal, mali oni na dosah. A do toho sme im vtrhli s vlhčenými obrúskami a plienkami, s Johnom, čo lozí kade-tade, s Heidi a Vanjou, čo sa ustavične hádajú a bijú, rehocú sa a rumázgajú, odmietajú jesť pri stole, v ničom nás neposlúchajú, najmä vtedy, keď sme medzi ľuďmi a naozaj nám záleží na tom, aby sa správali slušne. Ony to hneď vycítia. Čím je to pre nás dôležitejšie, tým sú nevypočítateľnejšie, a hoci Mikaelino letné sídlo bolo priestranné, nebolo dosť priestranné na to, aby sa tam deti stratili. Erik sa tváril, že sa vôbec nebojí o inventár domu, chcel pôsobiť ako veľkorysý muž, chápavý voči deťom, no reč tela ho prezradila – ramená držal tesne pri tele, podchvíľou vracal veci na svoje miesto a sledoval dianie chladným pohľadom. Cítil sa spriaznený s miestom, čo poznal celý život, a ľudia, ktorí ho v týchto dňoch obývali, mu boli rovnako cudzí ako krtkovia alebo ježkovia.Rozumel som mu a nemal som ho preto menej rád. Nemali sme šancu spoznať sa lepšie. Študoval v Cambridgei a v Oxforde, niekoľko rokov pracoval ako maklér v londýnskom svete financií. Keď s Vanjou liezli na nejakú skalu pri mori, nechal ju liezť niekoľko metrov pred sebou, kochajúc sa výhľadom a neberúc do úvahy, že dievča má len štyri roky a nie je schopné zvážiť riziko. Musel som jej prísť na pomoc, hoci som v náručí držal Heidi. Keď sme o polhodinu sedeli v kaviarni, nohy sa mi triasli. Poprosil som ho, aby dal Johnovi kúsok žemle, čo som mu položil na stôl, lebo sa musím venovať súčasne dvom dievčatám. Prikývol, no neodložil noviny, čo mal rozčítané, nezdvihol zrak, vôbec si nevšímal, ako John vedľa neho znervóznel, až kým sa nerozreval, červený v tvári od zúfalstva, že žemlička, na ktorú má takú chuť, je na dosah a predsa tak ďaleko. Všimol som si, ako sa Linda na druhom konci stola rozčúlila, nepovedala nič, počkala, kým vyjdeme von a budeme sami, a vyhlásila, že odchádzame domov. Ihneď. Už som si zvykol na jej nálady, preto som len odvrkol, aby už bola ticho a neprijímala zásadné rozhodnutia v zúrivosti. A to ju, samozrejme, ešte väčšmi rozčúlilo a hnev ju neopustil ani do ďalšieho rána, keď sme sedeli v aute.
Úryvok z knihy Môj boj 2
© Karl Ove Knausgård
