Smitá sa zobudí so zvláštnym pocitom, s akousi sladkou naliehavosťou, akoby mala v bruchu motýliky. Dnes je deň, na ktorý si bude spomínať celý život. Dnes jej dcéra nastúpi do školy.
Smitine nohy jakživ neprekročili prah školy. Tu v Badlápure ľudia ako ona do školy nechodia. Smitá je dalitka. Nedotknuteľná. Patrí medzi tých, ktorých Gándhí nazýval božími dietkami. Sú mimo kasty, mimo systému, mimo všetkého. Osobitný živočíšny druh, pokladaný za príliš nečistý, aby sa mohol zamiešať medzi ostatných. Odpad, ktorý nestojí ani za to, aby ho oddeľovali nabok, tak ako sa oddeľuje kúkoľ od dobrého zrna. Milióny ľudí ako Smitá žijú takto mimo dedín, spoločnosti, na periférii ľudstva.
Každé ráno sa opakuje ten istý rituál. Ako obohratá platňa bude Smite donekonečna vyhrávať táto pekelná symfónia. Prebudí sa v chatrči neďaleko obrábaných džátovských polí, ktorá je jej domovom. Tvár a nohy si umyje vodou, čo večer priniesla zo studne vyhradenej pre dalitov1. Inej studne, vyhradenej pre vyššie kasty, sa nesmie ani dotknúť, i keď je bližšia a prístupnejšia. Podaktorí zaplatili životom za oveľa menšie veci. Pripraví sa, učeše Lalitu, pobozká Nágarádžana. Potom zoberie pletený trstinový košík, s ktorým pred ňou chodila už jej matka. Stačí sa naň pozrieť a hneď sa jej zdvihne žalúdok, lebo vždy silno a odpudivo smrdí. Nosí ho ako svoj kríž, potupné bremeno. Ten košík je jej krížovou cestou. Prekliatím. Trestom. Za niečo, čo zrejme spravila v minulom živote, za čo treba platiť, odpykať si to. Po tomto živote nie sú viac dôležité ani predchádzajúce, ani nasledujúce životy, je to len život medzi inými životmi, hovorievala matka. Je to tak, taký je jej život.
Je to jej darma, jej povinnosť, jej miesto na svete. Povolanie prenášajúce sa celé generácie z matky na dcéru. V angličtine sa označuje scavenger, čo znamená „čistič“. Je to slušné slovo na pomenovanie skutočnosti, ktorá vôbec nie je slušná. Smitina práca sa nedá opísať nijakým slovom. Celé dni zbiera holými rukami výkaly iných. Mala šesť rokov, presne toľko, koľko má dnes Lalitá, keď ju matka prvý raz zobrala so sebou. Pozeraj sa a potom urobíš to isté. Smitá si pamätá hnusný a neľudský smrad, ktorý sa na ňu vyvalil ako útočné mračno sršňov. Povracala sa vedľa cesty. Zvykneš si, hovorila matka. Klamala. Na voľačo také sa nedá zvyknúť. Smitá sa naučila zadržať dych, žiť v apnoe, so zastaveným dychom. Dýchať sa musí, povedal dedinský doktor, pozrite, ako kašlete. Aj jesť sa musí. Chuť však Smitá stratila už dávno. Ani si už nespomína, čo je to byť hladný. Jedáva málo, rovnakú štipku, za hrsť ryže rozmočenej vo vode, ktorú každý deň vnucuje svojmu brániacemu sa telu.
Úryvok z knihy Vrkoč
© Lætitia Colombaniová (preklad: Alexander Halvoník)
