Keď chatrč, do ktorej sa človek utiahne a ktorá vyzerá celkom k svetu, konečne stíchne, do stavby sa pustia termity, a tie beštie len rýpu a rýpu, a vyžierajú vám podpery. Len nech sa dovalí tornádo a zaprie do tej zradnej čipky, celé ulice rozpráši ako nič.
Fort-Gono, mesto, kam som zapadol, bolo také biedne hlavné mesto provincie Bragamance, ležalo medzi morom a pralesom, ale bolo vybavené a okrášlené všetkým, čo treba na to, aby sa z neho stala malá metropola – banky, bordely, kaviarne, terasy, ba dokonca aj regrútska kancelária tam bola, a to už nehovorím o Faidherbovom parku či o Bugeaudovom bulvári, ktoré tvorili korzo medzi masou červených budov a hrboľatých útesov, korzo prepchaté ľudskými prízrakmi, kade dupali celé generácie posádkarov a splašených úradníkov.
Vojenský živel okolo piatej šťavnato klial pri aperitíve, pri likéroch, ktorých cena sa práve vtedy, keď som prišiel, zdvihla. Delegácia konzumentov sa vybrala požiadať guvernéra, aby vydal výnos, ktorý by zakazoval v bistrách určovať bežné ceny absintu či ríbezľového likéru, ako sa komu zachce. Keď človek počúval niektorých pravidelných hostí, naša kolonizácia bola čoraz strastiplnejšia a na vine bol ľad. Keď sa v kolóniách objavil ľad, a to je fakt, bol to signál, že kolonizátori strácajú mužnosť. Kolonizátor, odteraz nerozlučne spätý s neodmysliteľným aperitívom s kockami ľadu, bol nútený zabudnúť, že ovládne podnebie iba vlastným pokojom a rozvahou. Takí Faidherbovia, Stanleyovia, Marchandovia, len tak mimochodom, si o pive, víne, teplej bahnovej vode, čo pili celé roky, nemysleli nič Zlé a nesťažovali Sa. V tom to väzí. Takto strácame kolónie.
Ešte aj všeličo iné som sa naučil v tieni paliem, ktoré na uliciach bujneli a agresívnou životaschopnosťou kontrastovali s chatrnými obydliami. Iba táto neslýchaná nemilosrdná zeleň bránila tomu miestu, aby sa celkom nepodobalo na Garenne-Bezons, tiež pánubohu za chrbtom.
Keď sa zniesla noc, miestna prostitúcia sa rozbehla na plné obrátky rovno uprostred obláčikov lačných komárov nasiaknutých žltou zimnicou. Posilnenie sudánskeho živlu ponúkalo človeku na prechádzke všetko, čo pod suknicami stálo za to. Za veľmi rozumné ceny ste si mohli zasúložiť s celou rodinou, tak hodinu-dve. Bol by som býval rád lumpoval a rad-radom sexoval, ale musel som sa rozhodnúť a pohľadať si dáke miesto, kde by mi dali robotu.
Ako mi potvrdili, riaditeľ konžskej spoločnosti Pordurière hľadal nejakého nováčika, aby mu viedol jednu faktóriu v buši. Pobral som sa mu teda neodkladne ponúknuť svoje nekompetentné, ale zato horlivé služby. Direktor ma neprivítal práve najprívetivejšie. Tento maniak – treba ho nazvať pravým menom – býval neďaleko Úradu vlády v priestrannom dome vybudovanom na drevených podperách. Ešte kým sa vôbec na mňa pozrel, položil mi zopár brutálnych otázok o mojej minulosti, a keď som ho trochu upokojil vcelku naivnými odpoveďami, začal sa ku mne správať s pomerne zhovievavým pohŕdaním. Napriek tomu nepokladal vyzvať ma, aby som si sadol.
„Podľa vašich papierov sa trochu vyznáte v medicíne.“ poznamenal.
Odpovedal som mu, že naozaj som sa nejaký čas venoval takémuto štúdiu.
„To sa vám zíde!“ povedal mi. „Dáte si whisky?“
Nepil som. „Dáte si cigaretu?“ Aj to som odmietol. Takáto zdržanlivosť ho prekvapila. Dokonca sa uškrnul.
„Nemám rád zamestnancov, ktorí ani nepijú, ani nefajčia… Nebudete takto náhodou homosexuál…? Nie? Čo sa dá robiť…! Títo ľudia nás okrádajú menej ako ostatní… To mám zo skúsenosti… Upnú sa… Vlastne…?“ chcel sa opraviť. „Túto vlastnosť som si všimol tuším tak vo všeobecnosti u teplých, túto ich prednosť… Vy nám možno dokážete opak…!“ A potom pokračoval: „Je vám teplo, čo? Zvyknete si! Mimochodom, budete musieť. A čo cesta?“
„Nepríjemná!“ odvetil som.
„No, priateľko, ešte ste dokopy nič nevideli, poviete mi, čo si o tom myslíte, keď strávite rok v Bikomimbe, kam vás posielam namiesto toho gašpara…“
Úryvok z knihy Cesta do hlbín noci
© Louis-Ferdinand Céline
