Táto izba sa nedá zjesť

Myslel na to, ako tam revala, aj keď zomrel Freddy Mercury, Ivan ju potom objímal, kým nezaspala, tešil sa, že niekto zomrel, že sa mu naskytla príležitosť byť dobrým otcom, tešil sa aj na pohrebe jej mamy, objímal si jedinú dcéru a tešil sa, že prišla aspoň na pár dní domov, z odtoku v kúpeľni potom vyťahoval jej vlasy a naďalej sa tešil, keď sa mu obmotali okolo prstov, tešil sa, keď sa ledva dali odlepiť a spláchnuť, škoda, že deti nie sú mokré vlasy, že sa tak ľahko odlepia.

Ivan žije v lacnom podnájme, cez deň učí deti kresliť a v noci sa mu sníva hudba, pri ktorej jeho dcéra kričala oco, stíš to; a keď sa zobudí a otočí vankúš mokrý od potu, zistí, že pod ním tikajú hodinky, celý húf hodiniek, hmýria sa ako hady. Nenávidí tikanie hodín a teraz takto, tikajú priamo pod jeho vankúšom, jedny zasyčia a poskladajú sa do klbka, nadvihnú článok na remienku, aby spod neho mohlo vypadnúť vajce. Z toho vajca sa vyliahnu detské hodinky, veselo sa hmýria a tikajú. Dopiče, tak ešte aj toto, hromží Ivan, hádže hodinky do koša k zhnitému ovociu, ale z kopy neubúda. Nakoniec Ivan vlezie do skrine a tam sedí na hŕbe džínsov, v mladosti by vraždil za džínsy, vraždil by za ticho, ale hodinky tikajú, počuť ich aj do skrine, akoby sa za Ivanom plazili, kým jemu vypadávajú vlasy do lona.

---

Úryvok z knihy Táto izba sa nedá zjesť
© Nicol Hochholczerová