Odkedy si píšem tento denník, nezašiel som si do reštaurácie. Dnes večer som sa musel trochu uvoľniť, nuž som sa rozhodol vybrať sa na jedno miesto: nech by som tam kohokoľvek stretol, bol by taký opitý, že aj keby som ja nespoznal jeho, on by určite nespoznal mňa. Je to kabaret Père Lunette, tuto neďaleko, v rue des Anglais, volá sa tak podľa obrovského cvikera, čo visí nad vchodom, nevedno odkedy a nevedno prečo.
Najesť sa tam ktovieako nedá, skôr len hryzkať kúsky syra, čo majitelia dávajú takmer zadarmo, lebo človeka po ňom smädí. Inak sa len pije a spieva – teda spievajú miestni „umelci“, Fifi Absint, Krikľúň Armand, Trojprstý Gaston. Prvá miestnosť je vlastne chodba do polovice zabratá pozinkovaným výčapným pultom s hostinským, s hostinskou a s deckom, čo si tam spí v huriavku nadávok a rehotu hostí. Oproti pultu stojí popri stene dlhý stôl, kde si môžu sadnúť zákazníci s pohárikom. Na polici za výčapom vidieť tú najkrajšiu zbierku dunihlavov, akú len možno nájsť v Paríži. No stáli zákazníci prejdú do zadnej miestnosti, dva stoly, okolo ktorých chrápu opilci, jeden s hlavou na pleci druhého. Všetky steny sú husto počmárané, poväčšine obscénnymi kresbičkami.
Dnes večer som si sadol vedľa ženy chlipkajúcej ktoviekoľký absint. Zazdalo sa mi, že mi je povedomá, kedysi kreslila pre ilustrované časopisy, potom sa pomaly opúšťala, možno preto, lebo vedela, že má suchoty a už si dlho nepožije; teraz za pohárik zhotovuje portréty zákazníkom, ale už sa jej dosť trasie ruka. Ak bude mať šťastie, suchoty ju nedostanú, skončí oveľa skôr, keď raz v noci padne do Bièvry.
Vymenil som si s ňou niekoľko slov (už desať dní žijem utiahnutý v takej samote, že som pocítil úľavu dokonca pri rozhovore so ženou) a pri každom poháriku absintu, čo som jej objednal, nemohol som nevziať jeden aj pre seba.
A ako teraz píšem, oči mi klipkajú a hlavu mám ako olovo: ideálne podmienky pre to, aby si človek spomínal málo alebo zle.
Viem len, že pri príchode do Paríža som bol pochopiteľne dosť znepokojený (koniec koncov, šiel som do exilu), no mesto si ma podmanilo a rozhodol som sa, že tu strávim zvyšok života.
Nevedel som, ako dlho musím vyjsť s peniazmi, čo som mal pri sebe, a najal som si izbu v hoteli neďaleko riečky Bièvre. Našťastie som si mohol dovoliť izbu len pre mňa, lebo v tých útulkoch často vidieť v jednej miestnosti aj pätnásť slamníkov a občas tam nie sú ani okná. Zariadenie bolo poskladané zo zvyškov dajakého sťahovania, posteľná bielizeň bola zavšivená, zinková misa slúžila na očistu, vedierko na močenie, nebola tam stolička, o mydle alebo uteráku ani nehovoriac. Tabuľka na stene dôrazne upozorňovala, že kľúč musí byť vždy ponechaný vo dverách zvonka, očividne preto, aby policajti nestrácali čas, keď, a bolo to dosť často, vtrhli do izby, vytiahli spiacich za vlasy a posvietili im do tváre lampášom, načo šmarili späť tých, čo nepoznali, a odvliekli dolu schodmi tých, čo si sem prišli pohľadať, keď ich najprv, ak kládli odpor, zmlátili ako žito.
Pokiaľ ide o jedlo, v rue du Petit Pont som objavil hostinec, kde sa dalo lacno najesť: všetko pokazené mäso, čo mäsiari z Les Halles vyhadzovali do smetí – zelené v mastných a čierne v chudých častiach –, na brieždení vytiahli, dobre očistili, potom výdatne posypali soľou a korením, pomočili v octe, na dva dni zavesili na vzduch vzadu vo dvore, a bolo pripravené pre zákazníkov. Hnačka zaručená, cena prijateľná.
Pri zvyklostiach, čo som nadobudol v Turíne, a po výdatnej kuchyni v Palerme by som bol v priebehu zopár týždňov naisto zahynul, nebyť toho, že som si dosť skoro, ako poviem ďalej, mohol vyzdvihnúť prvé odmeny od tých, za ktorými ma poslal rytier Bianco. A vtedy som si už mohol dovoliť Noblota, v rue de la Huchette. Vchádzalo sa do veľkej miestnosti s oknami do starého nádvoria a bolo si treba priniesť chlieb. Pri vchode stála pokladnica, kde vládla pani hostinská a jej tri dcéry: účtovali luxusné chody, rozbíf, syr, marmelády alebo roznášali pečenú hrušku s orechmi. Ďalej za pokladnicu mohli prejsť tí, ktorí si objednali aspoň pol litra vína, remeselníci, umelci bez groša vo vrecku, pisári.
Okolo pokladnice sa prešlo do kuchyne, kde sa na obrovskom sporáku varila baranina, králik alebo kus hovädzieho, hrachová či šošovicová kaša. S obsluhou sa nerátalo: človek si musel vziať tanier, príbor a postaviť sa do radu pred kuchárom. A tak hostia s plným tanierom v ruke chodili hore-dolu a narážali jeden do druhého, kým sa im nepodarilo nájsť si miesto pri obrovskom table d’hôte. Za dva soldy polievka, za štyri hovädzie, desať centov za chlieb, čo si hostia prinášali zvonka, a za štyridsať centov bol človek najedený. Všetko mi tam pripadalo znamenité a, koniec koncov, všimol som si, že tam chodia aj zámožnejší ľudia, páčilo sa im cítiť sa chvíľu ako pospolitý ľud.
Ale ani pred tým, ako som mohol vkročiť k Noblotovi, som tie prvé pekelné týždne nikdy neoľutoval: narobil som si užitočné známosti a dôverne spoznal prostredie, v ktorom som sa neskôr musel pohybovať ako ryba vo vode. A ako som načúval, čo sa rozprávalo v tej spleti uličiek, dozvedal som sa aj o iných uliciach v iných častiach Paríža, napríklad o prastarej rue de Lappe, kde sa predával výlučne železiarsky tovar, tak pre remeselníkov a pre domácnosti, ako pre použitie menej chvályhodné, teda pakľúče alebo falošné kľúče, dokonca vyskakovacia dýka, ktorú možno nosiť ukrytú v rukáve kabáta.
Úryvok z knihy Pražský cintorín
© Umberto Eco
