Volám sa Karola Vojtylová a niektorí ľudia si myslia, že po pápežovi mám aj to krstné, keďže on bol Karol, ale mýlia sa. Moji prví rodičia si kedysi kupovali džús v modrej plechovke a volal sa Karola. Prázdne plechovice s modrým obalom sme mali všade aj potom, čo sa Karola prestala vyrábať a nahradil ju Zeus. Brat, ktorý sa narodil po mne, sa už volal Zeus.
Nie, robím si žarty. Volá sa Paťo. Dlho som ho nevidela.
Učiteľka v starej škole na juhu, kam som chodila len jeden rok, mi k menu Vojtylová vždy dodala pápežová. Vojtylová pápežová, k tabuli. Pán farár ma oslovoval moja milá, tak ako ostatné dievčatá, chlapcov zasa môj milý, ale keď som si prišla po oblátku, lebo som bola hladná, pohladkal ma po hlave a poslal preč, božie telo nie je maškrta, moja milá.
Niektorí ľudia sa vo vyššom veku rozpínajú, iní scvrkávajú. Dedo Molding je ten prvý prípad. Keď som prišla do tejto rodiny, mal šesťdesiat kilogramov, obliekal si široké nohavice a vestu, teraz váži sto a chodí v obtiahnutých veciach a teniskách. „To má zo smútku,“ hovorí otec, „a ten mám na rováši aj ja.“ Poznám veľa dôchodcov, čo sú celkom scvrknutí, a predsa sa rozpínajú do mimoriadnych veľkostí. Nepociťujú nutkanie mlčať, ak si k nim prisadnem s mobilom v ruke, a rozrozprávajú sa o nádore v mozgu, ktorý mi spôsobí telefonovanie. V obchode rozpínavo dvíhajú ruku so zväzkom banánov, z dôchodku si môžu dovoliť len banány a nič iné, preto ich treba pustiť dopredu, lebo majú iba jednu položku, a ja ich vždy aj pustím. Ale môj dedo Molding je tučný fyzicky a nikdy sa nerozpína. O jeho smútku a o tom, aký podiel mal na ňom oco, sa dočítaš ďalej.
Už keď si ma Moldingovci viezli domov, dala som si záväzok, že sa budem dobre učiť. Nech zo mňa majú radosť. Jediné, na čom im záležalo, bolo, aby som nasávala tú ľudskú lásku a aby som zabudla na všetko zlé. Netrvali na tom, že musím mať ich priezvisko, netrvali ani na tom, aby som kontrolovala svoju naliehavú potrebu povedať, čo potrebujem. Zobrali si ma prakticky ihneď, v domove som bola presne pol roka. Za mesiace tam strávené som vďačná, naučila som sa, ktorá strana je ľavá a ktorá pravá, viem držať nožničky aj nachystať sa každý deň do školy. Moldingovci odo mňa nevyžadovali nič, čo je ťažké. Po častiach, po kúskoch sa u nás schádzali ľudia, ktorých teraz dobre poznám, lebo je to rodina. Ujo Martin ma hneď pleskol po chrbte a povedal, nech zatancujem. Oco sa naňho zadíval pohľadom, v ktorom som cítila určité výhrady, ale ujo Martin má najhrubšie okuliare, aké si kedy videl, a nezdalo sa mi, že by bol neslušný.
Dni ubiehali a niekoľko mesiacov po mojom príchode mama Moldingová povedala, že čaká dieťa. Naozaj sa nehnevali za to, čo som občas povedala, aj keď to bolo niečo, čo sa ozaj nepatrí, a pekne mi to vysvetlili. Škoda, že so mnou nemohli chodiť na školské vyučovanie, tam som sa zvyčajne nevedela ovládnuť. „Presvitá vám cicilajbel,“ usmiala som sa na pani učiteľku Výrostkovú a ona odvetila, že to nič, a ďalej rozprávala o druhoch stromov a o ich listoch. Mala dobrú interpersonálnu inteligenciu. No stačilo, ak som v piatej triede povedala Robinovi, že je hajzlopucer, už mi aj napísali poznámku do triednej knihy. Mamu Moniku Moldingovú som hneď volala mama, lebo hoci som v tom veku o budúcnosti nepremýšľala, vedela som, že s nimi zostanem navždy. Hneď v prvý deň dopoludnia, ako ma priviezli, som si vybalila veci, a večer, keď ma ukladala do postele, povedala som dobrú noc mama, otočila som sa a zaspala. Novinku o súrodencovi dlho vedel len otec, ale keď to oznámili mne, dodali, že je to moja zásluha, a ja som si to myslela tiež, lebo len čo som k nim prišla, stíšili sa a telá sa im uvoľnili ako pod prúdom teplej vody, oni to do takých detailov predo mnou nerozoberali, ale viem, aká je príroda. Mocná.
Pre mňa bolo veľa vecí prirodzených, aj také, nad ktorými určití oklieštenci krútili hlavou. Zvyk prekladať rozhovor dovetkami mi zostal, aj keď mám takmer tridsaťtri rokov a napríklad dedo sa zasmeje, nech poviem čokoľvek, lebo ma ľúbi.
Na výletoch autom ma otec upozorňoval na okolité vrchy, toto je Malá Fatra, ukázal rukou, a tamto Veľká Fatra. Malá Fatra sa mi už napohľad zdala väčšia ako Veľká Fatra, a bola to pravda. Ukázalo sa, že aj obec Malá Čausa je väčšia ako Veľká Čausa a Vysoký háj je oveľa nižší ako Nízky háj. Mama zostávala s malým Oskarom doma a my s otcom sme pochodili celé Vysoké Tatry, ktoré boli naozaj vysoké. Aj keď je oco obyčajný lopaťák, je rozumný. Niekedy mi o jednom strome vykladal aj pol hodiny, učil ma, aké farby majú turistické značky, čo je to hrebeňovka a prečo treba zberať podbeľ. Keď si taký múdry, ako sa píše acylpyrín? Opýtala som sa. V domove som raz mala službu pri chorej kamarátke, a keď jej teta priniesla tabletku, podala mi zošit, nech tam zapíšem názov lieku, ona jej dala acylpyrín, ale ja som napísala nurofen, ten nám raz priniesla doktorka, ešte keď som bývala s prvým otcom a mamou.
Úryvok z knihy Tri smrtky sa plavia
© Vanda Rozenbergová
