„Vážne tam chcete robiť? Na oddelení sa vám nepáči?“ spýtala sa ma prekvapene.
Mal som plné zuby oddelenia, babského kolektívu, tých rečí o varení, praní vysávaní, nákupoch, utieraní prachu. Napočúval som sa ich na celý život. A sestry? Večne by len štrikovali. K pacientom lipli ako matky. Jedna sa za schizofrenika i vydala. Nemal som rád túto humánnu psychiatriu s oknami bez mreží, ktorými stále ktosi vyskakoval.
„Na tej záchytke iba osprostiete,“ odhovárali ma sestry. „Samý ožran to je! Naši pacienti sú aspoň chudáci. Treba ich ľutovať.“
Nechcel som nikoho ľutovať. Zaťažovalo ma to. Keby som robil na internom, asi by som ošedivel. Vďaka nočným som mal na záchytke dostať vyšší plat. To rozhodlo.
Iba nedávno som sa dozvedel, že ten obesenec bol môj spolužiak z detstva Pipi. Taký malý, pehavý, s dlhým nosom, žmurkavými očami, ryšavými vlasmi. Pochádzal z alkoholickej rodiny, kde pila matka i otec, deti pili tiež. V škole vždy čosi vyviedol. Učiteľ hudobnej po ňom hádzal kľúče. Predpovedal mu, že skončí na šibenici.
Tentoraz v tom boli drogy, krádeže, nešťastná láska, hrozilo mu väzenie. Pipimu teda vďačím za to, že robím na záchytke. Nech je mu zem ľahká!
Keď mám vstávať na dennú, večer nezaspím, beriem prášky. Povedali mi, že sú neškodné. No cítim sa po nich čudne. Rohypnol. Je to nejaké svinstvo.
Dnes ráno stojím na zastávke, akýsi chlap sa na mňa zadíva, pýta sa, odkiaľ ma pozná. Keď dlho dobiedza, poviem, že zo záchytky.
„No jasné!“ tľapne si dlaňou o čelo. „Ty si tam tiež ležal!“
Naskočím do autobusu, ten sa však nehýbe. Pri predných dverách otravuje šoféra Cigán. Je zjavne opitý. Tak skoro ráno? Šofér chce zavrieť, no Cigán sa mu vyhráža. Urobím poriadok? Urobím! Pribehnem, chytím Cigána za plecia, tlačím ho von, no on sa chytí zábradlia, drží sa ako kliešť. Sám ním nepohnem. „Poďte mi niekto pomôcť“ kričím. Šofér nalieha, ľudia šomrú, ponáhľajú sa do práce, no pomôcť nikto! Nechcú sa špiniť. Usmievajú sa pod fúzy, potvory, čakajú, ako to dopadne. Vzkypím od zlosti, sotím Cigána, vypadne z autobusu, udrie hlavou o chodník. Ostáva ležať. Nehýbe sa. Do čerta! Autobus vyštartuje. Vraciam sa na miesto. Ľudia sa na mňa dívajú ako na sadistu. Určite ma teraz odsudzujú. Mnohí sa odtiahli. Asi si myslia, že sa pustím i do nich. Po očku ma pozorujú. Nemal som sa miešať. Nechať sa vyprovokovať! Vždy sa do čohosi zamotám. Snáď som ho nezabil? Pri mojej smole nečakám nič iné. Obzriem sa, dívam sa von oknom. Cigán tam stále leží, okolo hlúčik ľudí. Cestujúci sa nervózne pozerajú na hodinky. Prídu neskoro. Keby mi pomohli, stihli by! Radšej si ma teraz morálne prežúvajú. Tá pekná blondínka pri zadných dverách ma pozná. Je to sestra z oddelenia. No ani sa na mňa neusmeje. Na bitkára? Kdeže!
Šiel okolo koľajníc, pil dezertné víno, našiel drôt, keďže bol medený, začal ho zmotávať na palicu. Zbadal ho výpravca a udal policajtom. Než chlapa chytili, prerušil spojenie s Poľskom.
„V Ostrave som bol zavalený. Pol roka v bezvedomí,“ hovorí mi tulák ráno. „Oko vonku. Šľachy na ruke potrhané. Prstami nepohnem. Lebka prasknutá, hrudník rozmliaždený, rebro mi prepichlo pľúca. V krku trubička, zuby už nemám, na jedno ucho nepočujem. Uhoľné bane, pán doktor! Dajte mi cigaretu.“
Zaviedol som tuláka do izby, lebo ktosi zazvonil. Šiel som otvoriť. Na chodbe stála malá chudá žena s pehavou tvárou. Dívala sa do zeme cez hrubé okuliare. Na mňa sa hanbila pozrieť. Má štyri deti, vraj. A ten nôž včera, to bola iba náhoda. Muž ju nechcel zabiť, Prosila ho, aby sa liečil. P ceste si to však rozmyslel. Policajti. Záchytka. To všetko muselo jej muža vystrašiť. Chce ho vidieť. Aspoň sa pozrieť okienkom. Plače. A kompótik, papuče, pyžamu, či mu nemôže nechať. Nie je mu zima? Má čo jesť? Veď na záchytke ešte nebol.
Hnal som ju kade ľahšie.
Ten jej slávny manžel ležal na posteli, oblečený, zviazaný. Keď som ho odpútaval, vypadol mu z vrecka fínsky nôž. Zamrazilo ma. V duchu som videl, ako sami ten nôž zabodáva do žalúdka. Radšej som chlapa znovu zviazal.
Ďalší zvonček. Mladý muž, slušne oblečený, pod očami kruhy. Chcel, aby som mu vystavil potvrdenie, že bol na záchytke. Bol totiž včera s frajerkou, žena sa bude pýtať, kde sa v noci túlal.
„Prečo na záchytke?“ krútil som hlavou.
„Znie to presvedčivo,“ povedal. „Keby som sa vyhováral, tak mi neuverí.“
Napísal som mu to potvrdenie, keď som ho podal, hodil mi na stôl päťsto korún a utekal, až sa za ním prášilo.
Uvaril som si kávu a začal som telefonovať.
Polícia-Juh. Nemohli prísť. Mali mŕtvolu, no nemali auto. Na železničnej stanici zasypala hlina robotníka. Než ho vyhrabali, chlap sa zadusil. Vytočil som Sever. Tiež nemohli prísť. Nákladné auto vysypalo pred činžiak piesok. Na samom vrchu ležala mína. Musia teraz prehádzať piesok z kopy na kopu. Čo ak by tam bola ešte jedna mína? Tú, čo sa našla, zobrali policajti do auta, označili ju lístkom, priniesli na oddelenie. Náčelník ich s krikom vyrazil. Vyhodia vraj celé oddelenie do vzduchu! Odviezli mínu naspäť a zavolali pyrotechnikov.
Moji pacienti však už boli nedočkaví, behali hore-dole, na záchod. Súrili, nech telefonujem, nech si ich už policajti odvezú. Naše pivničné prostredie ich asi ubíjalo.
Len jeden sa tu cítil dobre. Šlimak. Mladý chlap. Musel som ho vyburcovať z postele. Keď si spomenul, že mal byť v robote, rozosmial sa. Šlo o zriadenca Pohrebných služieb. Majú dnes päť obradov. Bol veľmi rád, že sa uleje. Ako dobre, že sa opil.
„Včera sme mali Cigánku, tučnú ako sud,“ zdôveril sa mi. „Nevedeli sme ju nastrkať do truhly. A to sme jej vybrali najväčšiu, aká bola. Opreli sme sa do nej a pchali. No stále jej vyliezla noha, alebo ruka. Dve hodiny sme sa s ňou mordovali…“
Zakiaľ som fajčil a popíjal kávu, Šlimak sa pohodlne rozvalil na lavičke.
„Cigánku sme potom odviezli do krematória,“ pokračoval. „Lenže, truhla sa nezmestila do pece. Museli sme volať príbuzným a pochovať ju na cintoríne. Zasa problém! Ako sa tisícdvestotrojka driapala do kopca, rakva vypadla, cigánka sa vykotúľala na cestu! Už sa tam zliezali ľudia na ďalší pohreb.“
Úryvok z knihy Záchytka
© Víťo Staviarsky
