Potom prišiel nečas. Prihnal sa za jediný deň koncom jesene. Na noc sme museli zatvárať okná pred dažďom a studený vietor na place Contrescarpe očesával lístie zo stromov. Ležalo potom na zemi zmáčané dažďom a vetrom, ktorý šľahal v poryvoch do veľkého zeleného autobusu na konečnej, Café des Amateurs bola plná, okná zahmlené od tepla a dymu. Bola to smutná, spustnutá kaviareň, kde sa schádzali ožrani z okolia, a práve pre pach špinavých tiel a kyslastý opilecký zápach som sa jej vyhýbal.
Chlapi a ženy, ktorí navštevovali Café des Amateurs, boli nacenganí v jednom kuse, alebo prinajmenšom vtedy, keď mali na to peniaze, zväčša vínom, ktoré kupovali po pollitroch či litroch. Reklamy vtedy propagovali všelijaké aperitívy s čudnými názvami, ktoré si však mohol dovoliť málokto, a ak, tak len ako základ budúcej vrtule z vína. Ženám holdujúcim alkoholu sa vravelo poivrottes, čo je ženský rod od ožrana.
Café des Amateurs bola žumpou pôvabnej, úzkej, prepchatej rue Mouffetard, kde bývali trhy a ktorá ústila na place Contrescarpe. Pri schodiskách v starých činžiakoch boli latríny, na každom poschodí jedna (na oboch stranách otvoru drapľavá šľapaj v betóne v tvare podošvy, aby sa locataire nepošmykol), ktoré ústili do žumpy; v noci sa latríny vyprázdňovali do cisternových vozov ťahaných koňmi. V lete, keď boli okná pootvárané dokorán, počuli sme pumpovanie a odvšadiaľ k nám doliehal prenikavý zápach. Vozy mali hnedošafranový náter, a keď za mesačného svitu čistili rue Cardinal Lemoine, valce na kolesách pripomínali Braquove maľby. Zato Café des Amateurs, ktorú nikto nečistil, mimochodom, jej zožltnuté vyhlášky so zákonom stanovenými pokutami a trestmi za opilstvo boli mušacinec na mušacinci a nikto si ich nevšímal, mala rovnako pravidelných ako zapáchajúcich štamgastov.
S prvými studenými vetrami v zime sa človeka zrazu zmocňoval všetok smútok tohto veľkomesta, a keď ste ním kráčali, biele domy už nemali vrcholčeky, zostala iba mokrá čerň ulice a zatvorené dvere obchodíkov, bylinkární, papiernictiev a novinových stánkov, druhotriednych pôrodných báb a hotela, v ktorom zomrel Verlaine a kde som mal na najvyššom poschodí izbu aj pracovňu zároveň.
Na najvyššie poschodie viedlo šesť či osem schodiskových ramien a bola tam strašná zima, lenže ja som vedel, koľko stojí viazanička konárikov, tri drôtom omotané zväzky borovicových triesok dlhých asi ako pol ceruzky, ktoré by sa chytili od konárikov, a k tomu viazanica polienok polosuchého, tvrdého dreva, ktoré by som musel kúpiť, aby som mohol zakúriť a vyhriať izbu. A tak som zašiel na druhý koniec ulice, aby som si v daždi obzrel strechy a overil, či vôbec komíny dymia a ktorým smerom. Nevidel som však ani náznak dymu, nuž som si pomyslel, že komín je zrejme studený, nemusí dobre ťahať, iste by začmudil celú izbu, palivo by vyšlo navnivoč a s ním aj peniaze, a tak som v daždi kráčal ďalej. Minul som lycée Henri Quatre, staručký kostol St.-Étienne-du-Mont a place du Panthéon, kde vystrájal vietor, a aby som sa mu vyhol, zahol som doprava, kým som sa napokon neocitol v závetrí bulváru St.-Michel, a postupoval som ďalej popri Cluny, až som napokon po bulvári St.-Germain došiel do svojej obľúbenej kaviarne na place St.-Michel.
Bola to príjemná, teplá, čistá a útulná kaviarnička. Starý pršiplášť som zavesil na vešiak, nech obschne, ošumelý a vyblednutý širák som položil na poličku nad lavicou a objednal si café au lait. Čašník mi ju priniesol, nuž som si vytiahol z vrecka na plášti zápisník a ceruzku a dal sa do písania. Opisoval som vtedy kraj hore v Michigane, a keďže v Paríži besnelo škaredé, studené a vetristé počasie, dostalo sa aj do poviedky. Koniec jesene som poznal z chlapčenstva, mládenectva i z raného mužného veku a na niektorých miestach sa o ňom písalo lepšie ako na iných. Vravím tomu presadenie, ktoré ľudia potrebujú tak ako všetko, čo má rásť, pomyslel som si. Ibaže chlapi v tej poviedke pili, nuž na druhý koniec ulice, aby som si v daždi obzrel strechy a overil, či vôbec komíny dymia a ktorým smerom. Nevidel som však ani náznak dymu, nuž som si pomyslel, že komín je zrejme studený, nemusí dobre ťahať, iste by začmudil celú izbu, palivo by vyšlo navnivoč a s ním aj peniaze, a tak som v daždi kráčal ďalej. Minul som lycée Henri Quatre, staručký kostol St.-Étienne-du-Mont a place du Panthéon, kde vystrájal vietor, a aby som sa mu vyhol, zahol som doprava, kým som sa napokon neocitol v závetrí bulváru St.-Michel, a postupoval som ďalej popri Cluny, až som napokon po bulvári St.-Germain došiel do svojej obľúbenej kaviarne na place St.-Michel.
Bola to príjemná, teplá, čistá a útulná kaviarnička. Starý pršiplášť som zavesil na vešiak, nech obschne, ošumelý a vyblednutý širák som položil na poličku nad lavicou a objednal si café au lait. Čašník mi ju priniesol, nuž som si vytiahol z vrecka na plášti zápisník a ceruzku a dal sa do písania. Opisoval som vtedy kraj hore v Michigane, a keďže v Paríži besnelo škaredé, studené a vetristé počasie, dostalo sa aj do poviedky. Koniec jesene som poznal z chlapčenstva, mládenectva i z raného mužného veku a na niektorých miestach sa o ňom písalo lepšie ako na iných. Vravím tomu presadenie, ktoré ľudia potrebujú tak ako všetko, čo má rásť, pomyslel som si. Ibaže chlapi v tej poviedke pili, nuž nečudo, že aj ja som dostal slinu, a objednal som si St. James. V taký chladný deň mi padol znamenite a ja som písal a písal, a nielenže mi bolo výborne, ale cítil som, ako mi blahodarný martinický rum rozpaľuje telo i dušu.
Úryvok z knihy Pohyblivý sviatok
© Ernest Hemingway (Preklad: /small>
