Malý život

V spálni Jude práve posúval dvere na skrini, otváral a zatváral ich, keď za ním Willem prišiel. „Je tu len jedna skriňa,“ oznámil mu.

„To je jedno,“ prehodil Willem. „Aj tak neviem, čo by som si do nej dal“

„Ani ja.“ Usmiali sa na seba. Za chrbtom sa im objavila správkyňa budovy. „Berieme to,“ povedal jej Jude.

V jej kancelárii sa však dozvedeli, že si ten byt predsa len nemôžu prenajať. „Prečo nie?“ opýtal sa Jude.

„Nezarábate dosť na to, aby ste zaplatili šesťmesačné nájomné, a nemáte nič našetrené,” vyhlásila napäto správkyňa. Overila si ich kredit aj bankové účty a uvedomila si, že dvaja muži po dvadsiatke, ktorí netvoria pár, a napriek tomu si chcú prenajať byt s jednou spálňou v nudnej, hoci stále dosť drahej štvrti na Dvadsiatej piatej ulici, sú trochu čudní. „Nemáte niekoho, kto by sa za vás mohol zaručiť? Napríklad šéfa? Alebo rodičov?“

„Naši rodičia už zomreli,” odvetil rýchlo Willem.

Správkyňa vzdychla. „V takom prípade navrhujem, aby ste ustúpili od svojich nárokov. Správca dobre zabehnutého obytného domu neprenajme byt záujemcom s takým finančným profilom, aký máte vy.“ Vstala, akoby chcela naznačiť, že tým sa rozhovor skončil, a významne sa pozrela na dvere.

Keď o tom rozprávali Džejbímu a Malcolmovi, urobili z toho priam frašku: podľa nich bola chodba na poschodí samý myšacinec, muž na opačnej strane ulice vyzeral ako exhibicionista a správkyňa bola určite mimo, lebo sa pokúšala s Willemom flirtovať, čo on neopätoval.

„Kto by, mimochodom, chcel bývať na križovatke Dvadsiatej piatej a Druhej ulice?“ ozval sa Džejbí. Sedeli v reštaurácii Pho Viet Huong v Čínskej štvrti, kde sa dva razy do mesiaca stretávali na večeri. Pho Viet Huong nebola veľmi dobrá reštaurácia – pho tam chutilo akosi sladkasto, limetková šťava páchla mydlom a aspoň jednému z nich bolo po každom jedle zle – no napriek tomu tam chodievali, jednak zo zvyku a jednak z nevyhnutnosti. V Pho Viet Huong ste dostali misku polievky alebo sendvič za päť dolárov, prípadne ste si mohli dopriať predjedlo za osem až desať dolárov, ale bolo dosť veľké, takže vám polovica zostala na ďalší deň alebo na večeru. Len Malcom nikdy nezjedol celé predjedlo, ani si nenechával polovicu na neskôr, a keď dojedli, zakaždým posunul svoj tanier doprostred stola, aby Willem a Džejbí – ktorí boli vždy hladní – mohli dojesť zvyšok.

„Pravdaže nechceme bývať na rohu Dvadsiatej piatej a Druhej, Džejbí,“ vysvetľoval trpezlivo Willem, „ale nemôžeme si príliš vyberať. Nemáme žiadne peniaze, ak si zabudol.“

„Neviem, prečo nemôžete zostať tam, kde ste,” vyhlásil Malcolm, ktorý sa prehrabával v hubách a tofu na tanieri. Zakaždým si objednal rovnaké jedlo: hlivu a dusené tofu v hnedej lepkavej omáčke – a Willem s Džejbím naňho len uprene civeli.

„Ja nemôžem,“ povedal Willem. „Spomínaš si?“ Za posledné tri mesiace to Malcolmovi vysvetľoval aspoň desaťkrát. „Merrittov priateľ sa sťahuje k nemu, takže ja musím vypadnúť.“

„Ale prečo sa musíš odsťahovať ty?“

„Lebo nájomná zmluva je vystavená na Merrittovo meno, Malcolm!“ vykríkol Džejbi.

„Aha,“ zahundral Malcolm a stíchol. Často zabúdal na to, čo považoval za nepodstatné, ale na druhej strane mu nikdy neprekážalo, keď sa naňho ľudia pre jeho zábudlivosť hnevali. „Chápem.“ Posunul svoje jedlo doprostred stola. „Ale ty, Jude…“

„Nemôžem u vás bývať navždy, Malcolm. Tvoji rodičia by ma po čase isto zabili.“

„Moji rodičia ťa predsa majú radi.“

„Je pekné, že to hovoríš. Ale prestanú ma mať v láske, ak sa čo najrýchlejšie neodsťahujem.“