Povedal som mu, že nemám. Navrhol mi, aby som si ho kúpil. Povedal som, že prichádzam z cudziny, nemám peniaze. Pozrel sa mi na kabát, potom na starú paniu a dal mi na vedomie, že cestovanie má svoje pravidlá a tie nevymyslel on, ale jeho nadriadení. – Keď si nekúpite lístok, musíte vystúpiť, – trval na svojom. Pokúšal som sa mu vysvetliť, že ma bolí noha a všimol som si, že stará žena sa v tej chvíli obrátila smerom von, ale urobila to s takým urazeným gestom, akoby som to nebodaj vyčítal jej. Vtom sa znútra vozňa cez otvorené dvere s veľkým hrmotom vyrútil počerný spotený muž. Mal oblečenú rozopnutú košeľu a svetlý plátenný oblek, z pleca mu na remeni visela čierna škatuľa a v ruke držal aktovku. – Čo je to za poriadok, dajte jeden lístok! – prikázal sprievodcovi a podával mu, či skôr vrazil do ruky peniaz. Pokúšal som sa poďakovať, ale prerušil ma s pohnutím sa obzerajúc okolo seba: – Radšej by sa niektorí mali hanbiť, povedal, ale sprievodca už bol vo vozni a stará pani vytrvalo pozerala von. Obrátil sa teda už s nežnejším výrazom na tvári ku mne. Spýtal sa: – Z Nemecka prichádzaš, synak? – Áno. – Z koncentračného tábora? – Prirodzene. – Z ktorého? – Z buchenwaldského. – Áno, počul chýry o ňom, vie, že to bola jedna z „hlbín nacistického pekla“. Presne týmito slovami ho označil. – Odkiaľ ťa odvliekli? – Z Budapešti. – Ako dlho si tam bol? – Dovedna rok. – Veľa si toho musel vidieť, synček, veľa hrôz, – povedal na to a ja som mu neodvetil nič. – Nuž ale, – pokračoval, –hlavne, že je koniec, že je to preč. – S rozjasnenou tvárou ukázal na domy, medzi ktorými sme sa práve hrkotali, a zaujímal sa, čo tak cítim teraz, keď som opäť doma a vidím mesto, ktoré som opustil. Povedal som mu: – Nenávisť. – Odmlčal sa, ale čochvíľa konštatoval, že, žiaľ, musí chápať tento môj pocit.
Mimochodom, podľa neho má „v danej situácii“ aj nenávisť svoje opodstatnenie, svoju úlohu, ba je aj „užitočná“, a predpokladá, dodal, že si rozumieme, a dobre vie, koho nenávidím. Povedal som mu: – Každého. – Opäť sa odmlčal, tentoraz na dlhší čas a potom začal odznova: – Veľa hrôz si musel absolvovať? – Na to som mu odpovedal, že to závisí od toho, čo pokladá za hrôzy. Nepochybne – pokračoval s istou úzkosťou v tvári – som iste veľa strádal, hladoval a možno ma aj bili. Povedal som: samozrejme. – Prečo vravíš, synak, – vykríkol, až sa mi zdalo, že stráca trpezlivosť, – na všetko „samozrejme“ a zakaždým na niečo, čo vôbec nie je samozrejmé?! – Povedal som: v koncentračnom tábore je to samozrejmé. – Áno, áno, – na to on, – tam áno, ale… – a tu sa zháčil, trochu zaváhal, – ale… nuž, koncentračný tábor ako taký nie je samozrejmosť! – našiel konečne vhodný argument a ani som mu nič neodvetil, lebo som si začal pomaly uvedomovať, že o niektorých veciach, zdá sa, nemôžeme polemizovať s cudzími neinformovanými ľuďmi, povedal by som v istom zmysle deťmi. Mimochodom – uvedomil som si pri pohľade na čoraz zanedbanejšie a pustejšie okolie – musím už vystúpiť, čo som oznámil aj jemu. Ale nasledoval ma a potom ukázal na jednu lavičku bez operadla, čo stála obďaleč v tieni a navrhol, aby sme si na chvíľu sadli.
Spočiatku sa zdalo, že je akýsi nesvoj. – Vskutku, – poznamenal, – len teraz začnú vychádzať na povrch všetky hrôzy, – a dodal, že „svet sa bezradne pýta: ako a prečo sa toto všetko vôbec mohlo stať“? Nepovedal som nič a vtedy sa celým telom obrátil ku mne a zrazu povedal: – Nechcel by si, synček, referovať o svojich zážitkoch? – Trochu som sa začudoval a odvetil som, že priveľa zaujímavého by som mu asi nevedel povedať. Pousmial sa a povedal: – Nie mne, ale svetu. – Ešte väčšmi som sa začudoval a zaujímal som sa: – Nuž ale o čom ? – O pekle lágrov, – odvetil, na čo som poznamenal, že o tom už vôbec nemám čo povedať, lebo peklo nepoznám a ani si ho len neviem predstaviť. Vyhlásil, že to je len také prirovnanie: – Či nie je koncentračný tábor samo peklo? – Pätou som kreslil do prachu kruhy a povedal som mu, že peklo si môže každý predstavovať, ako sa mu zachce, no ja osobne si viem predstaviť iba koncentračný tábor, lebo ten do istej miery poznám, no peklo nie. – No keby predsa? – nedal sa a ja som po niekoľkých ďalších kruhoch v prachu odpovedal: – Nuž by som si ho predstavoval ako miesto, kde sa nemožno nudiť, v koncentračnom tábore však, dokonca aj v Osvienčime, sa nudiť dá, pravdaže, za istých okolností. Chvíľu ostal ticho, potom sa spýtal, už takmer proti svojej vôli: – A čím si to vysvetľuješ? – Po krátkom premýšľaní som mienil: – Časom. – Akože časom? – Tak, že čas pomáha. – Pomáha? V čom? – Vo všetkom. – A pokúšal som sa mu vysvetliť, aké je to pricestovať napríklad na čistú útulnú stanicu, kde sa nám všetko odhaľuje pekne pomaly, v časovej následnosti, zo stupienka na stupienok. Keď sme jeden prekonali, okamžite nasleduje ďalší. A kým človek všetko pochopí, všetko robí, ako sa má, už ho čaká iná robota, činí sa, hýbe sa, plní úlohy, ktoré mu kladie každý ďalší stupeň. Keby nejestvovala istá časová postupnosť a všetko by sme sa dozvedeli naraz, všetko by sa na nás zosypalo hneď tam na mieste, možno by to naše hlavy neuniesli a nevydržalo by to ani srdce – pokúšal som sa mu ozrejmiť, ako to tam chodí. Vylovil z vrecka obtrhanú papierovú škatuľku a pokrkvané cigarety v nej otrčil aj mne. Odmietol som, on si dva razy šlukol, potom sa oboma lakťami oprel o kolená a takto naklonený, ani sa na mňa nepozrel, povedal nezvučným, tupým hlasom: – Rozumiem. – Inak, – pokračoval som, problém, povedal by som nevýhoda, je práve v tom, že čas treba nejako vyplniť. Stretol som sa s väzňami, – vravel som mu, – čo žili v koncentračnom tábore už štyri, šesť, alebo aj dvanásť rokov – presnejšie – ešte žili. A títo ľudia museli tie štyri; tých šesť či dvanásť rokov, čiže v tom poslednom prípade dvanásť krát tristošesťdesiatpäť krát dvadsaťštyri hodín … a v tých hodinách každú minútu, sekundu nejako vyplniť. Na druhej strane – pokračoval som – práve toto asi pomohlo aj im, lebo keby tých dvanásť krát tristošesťdesiatpäť krát dvadsaťštyri krát šesťdesiat krát šesťdesiat časových jednotiek spadlo na nich naraz, neboli by to vydržali ani telom, ani mozgom. Keďže mlčal, ešte som dodal: – Takto nej ako si to treba predstavovať. – A on na to, podobne ako predtým, ibaže bez cigarety, lebo tú už zahodil, si tentoraz ponoril tvár do oboch rúk, a preto odpovedal ešte zastretejším, ešte priškrtenejším hlasom: – Nie, to sa nedá predstaviť. – Uznal som mu to a pomyslel som si: nuž zdá sa, že preto radšej hovoria o pekle.
Úryvok z knihy Bezosudovosť
© Imre Kertész
