Dlho som sem nič nenapísal. Neutíchajúci pocit restov; ako zlý žiak, ktorým som nikdy nebol.
Dopoludnie. Zasa v nemocnici. Už mi vzali krv, doniesol som moč, modlil som sa. – Čo s takouto vetou? Naozaj sa môžem vyhovoriť na to, že to „tak bolo“? Zasa efekt „No vidíš…“ Vidím, vidím! Problémy so žánrom v pažeráku smrti!
Dokedy sa dá ešte šaškovať? Dlho. Ale nie donekonečna. Smrteľné choroby, a rakovina takou je, aj keby sme na ňu neumreli, akosi spájame (akosi úctivo!) s nekonečnom. To necítim, to nekonečno. Pravda, ani konečno. Ešte ma z mojej „pozície“ choroba nevytrhla. Micus sa ma včera spýtal, či sa zhováram s Mamou. Je to ostrá i detinská otázka zároveň. Poznamená, že mám toľko rolí (spisovateľ, slávny človek, otec, atď.)… Myslím, že sa nazdáva, že tieto teraz hodím za hlavu, a on, môj drahý, bude mať konečne možnosť spoznať svojho otca, toho pravého.
Nie je vo mne nijaký ozajstný otec. Ozajstné neviditeľné ja a krajnosť, čo sa vo mne rozrastá, môj vzťah k nej, náš vzájomný vzťah, ju zo mňa dostáva. Som táto nedefinovanosť.
Keď som kráčal s výsledkami, pozdravila ma postaršia, mohutná, ťažko sa pohybujúca pani. Odzdravil som. Nechcem vás zdržovať, ale zbožňujem vás. Čo som jej odvetil? Vyškieral som sa, to iste. S dlhými ááá, bozkááávááám? Zabudol som. Doparoma s tým realizmom!
V piatok čítačka s Désom. Svojím trúbením umocňoval bolestivú stránku textov. V tme mi svietili vlasy, povedali mi deti neskôr.
Už mi padajú, bezpochyby. Ráno mi ich v hrebeni zostáva veľa, priveľa. A stále mám nejaký ten vlas – na tvári, na košeli.
Natiahli mi na posteľ čerstvú, naškrobenú, onkologickú bielizeň. Som zdvorilý a priateľský – ale fakt.
Každý deň trocha pohybu, stacionárny bicykel alebo chôdza, ale včera skôr prechádzka.
Trápi ma, aká osamelá môže byť tam v mojich útrobách. Pritom je to poriadny sex, dokonalé splynutie, nevedno, kde som ja a kde už ona. A som ja a je ona. Som Jaona. Ibaže o svojej novej podstate veľa neviem.
Málo som stihol za posledné dva týždne, málo som čítal, nezohnal som si knihy vydavateľstva Typotex o optimálnych binárnych, nepustil som sa do malej knihy so Szütsom. Môj čas plynie tupšie, ako by mal. Nesústredím sa.
Váham-tápam, ako ďalej, čo teraz, čo sa dá a čo by som chcel. Chcem, čo som chcel doteraz, alebo by to malo byť čosi iné? Trocha sklamaný si uvedomujem, že sa „všetko nezmenilo“. Nie v zmysle, že by sa svet mal konečne vzchopiť a preukázať mi viac empatie, alebo čoho, lebo vďaka slečne je všetko iné, gravitácia, obežné dráhy planét atď., ale že som sa nezmenil ja, nedívam sa inak ani na seba, ani na nikoho. Možno. Vlastne pozorujem, či je to naozaj tak, a ak je, či je to zle alebo či som rozčarovaný.
Zopár vlasov mi ufrnkne pred nosom, bokom, na mňa. Mám v bruchu kŕče, i keď neveľké. Keď som napojený, ťažko sa chodí na záchod, navyše teraz som veľmi nepochodil. Cítim sa vyslovene pupkatý, oh, ja budem matkou, Adam, už to cítim.
S Micusom o tom, že jestvujú číre diania a pocity. Vravím, že nie sú číre, lebo k nim treba slová. Môžu jestvovať vnemy o našich stavoch aj bez slov, a možno pre nás samotných sú reálnym poznaním, no ak ich chceš tlmočiť iným, vzniká dilema, aké slová použiť. Smutný, zarmútený, trúchlivý, bezútešný, clivotou frcnutý. Niektoré si treba zvoliť, a tým sa človek dostáva do priestoru, v ktorom je už do značnej miery obmedzený. Nie je spokojný s tým, čo vravím. Akoby to boli zasa len obvyklé spisovateľské táraniny. Zasa len rola.
Už do mňa kvapká… dobro. Dobrý jed, životodarný mok. Bodli ma do pravej ruky, no teraz nemuseli do jej chrbta, minule mi v záhybe lakťa vybuchla – zrejme žila. V každom prípade, moje písmo je takto veľmi osobité.
Polohlasom si mrmlem (vulgo trpím samovravou), čo poviem, keď mi tento víkend na samote uvidia ruku. Skúšam si Coming out-ove reči – aké to bolo pred dvoma týždňami (?) v nedeľu na akcii deti a súrodenci a kedysi s Otcom. Niekoľkokrát to isté. Akosi – v duchu – sa to celé stalo veselým. Aj Gusztiho som zasvätil, on už má s rakovinou prax.
Nie je ľahké priblížiť sa skutočnosti, ani vlastnej.
Zbieram vlas po vlase.
Predstavil som si, že si mladý lekár vypýta autogram. A ja zavtipkujem (?), počkajme ešte trochu a mohol by váš byť ten posledný, akiste bude najvzácnejší! Ani okom nemihne. Viditeľne by taký autogram bral, no evidentne neschvaľuje moje slabošstvo. Jasné, dôjde mi teatrálne, na to by bolo potrebné, aby ste nevykonali svoju prácu optimálne. Hus aby to kopla, to je ale konflikt záujmov! Mlčky odíde. Vedel by ma zabiť. Takže autogramík by bol aj tak pasé!
Ďalšia dávka, teraz NaCl. Žila, moja žila, sa trocha napína. A zasa soplesliny. Lenže teraz ma neupozornili. Nespomínam si. Akoby aj návaly horúčavy. Každopádne sa mi potí zátylok.
140/80/55, teraz mi namerali. Zalistujem si, čo bolo minule. 144/80/61.
Náhle som zoslabol, kňučím. Pritom sú to len maličkosti, kŕče, teplo, napätie v žile. Ale je to poriadne na figu. Nepatrná nepríjemnosť, ale nepríjemnosť.
Ostrá bolesť, kŕče v bruchu – človečinec mi uniká. No neprináša to skutočné uspokojenie. Som ťažký sťa olovo. A ešte aj z nosa mi kvapká. Aj slzy mi tečú. Tekutiny dnu, tekutiny von. Som len prestupná stanica.
Ajetokurvavpiči, šepkám si.
Úryvok z knihy Pankreasník
© Péter Esterházy
