Previesť cez most

„Prečo nespíte, keď nemáte dlhý necht na malíčku? Jasné, strelil som vedľa, kasári dnes úradujú na pravé poludnie. Vtedy sa im najkrajšie sníva. Kedysi platilo heslo: ak si chmaták fachman, tak žiadna planžeta! Iba necht! Jedine necht! A maximálny čas — sedem sekúnd na jedny dvere! A potom fáč na malíček. A glacé rukavičky! Alebo aspoň jelenicové. Dnes je to všetko omnoho fádnejšie: kdeže cit v ruke! Žiadna romantika. Technika. Technika. Na byty sa ide vedecky! A s informačnou službou! S perfektnou! A sťahováky už ani nespomínam! Prídete pekne domov z dovolenky a nájdete vybielené izby. Ale vy momentálne priznajte to hlavné: boli ste si akurát teraz zobnúť fašírku alebo dve, a poďho, friško nazad do postele! Ako správny škrečok z rozprávkovej knižky: nohy v perfektných elegantných papučiach z gaštanov — a tak ďalej! Nie? — Nakoniec každá noc, ak nemôžete spať, je vlastne dlhá zima.“

Už v prvej chvíli som si však povšimol, že Dušnic neobyčajne dychčí, že dychčí oveľa väčšmi než kedykoľvek predtým. Hľadal som očami popolník, zatiaľ čo on pokračoval: „Alebo vyprážaný karfiolček, ak si pekne poležal v masti… a trochu korenia naň… a potom si ho krásne hodiť do úst medzi dvoma snami, čo poviete?!… Nie je to vôbec na zahodenie!“ Znovu sa zachichúňal. „Včera som si robil karfiol. Nádherný… nádherný karfiol bol na trhu! A zase niekedy — sami viete najlepšie, osobná skúsenosť nad zlato — niekedy má človek ohromne ťažké sny! Zobudíte sa celý spotený, máte pocit, že sa vám snívalo čosi extra hrozné, sen je v momente fuč… ale vy si pritom chcete nasilu spomenúť, o čo vlastne šlo! Pre takéto prípady je jedinečný hovädzí jazyk! Takých desať dekov! Ideálna prvá pomoc! Údený jazyk, lenže nesmie byť podchladený. A už sa človek hneď menej bojí… a k tomu tak za tri štipky prstov z môjho chrenu!… Nie viac!… A na chren ešte nafŕkať lyžicu pravého bujónu! Ale ešte lepšie je úplne a pokojne spoľahnúť sa na zradu.“ Zarehlil sa. Nechcel som sa ho ešte na nič pýtať a on pokračoval: „Nesúhlasíte?… A poradíte mi niečo lepšie? Myslíte si, že keď má človek osemdesiatku za sebou, musí mať nutne aj diétny smiech?“ Jeho dych sa pozvoľna upokojoval, i keď sa smial aj naďalej ako predtým. (Ale prečo mi volá o takejto hodine?) Potom vravel ďalej: „Minule ma šokoval kuchár z našej Perly! Debatujeme takto o všetkom možnom — a on mi vám, tetrov, naraz povie… ale úplne vážne, že ako je len dobre tak si niekedy v noci, po službe, sadnúť doma v kuchyni a natrieť si na chlieb sadnutý guláš!… Predstavte si, úplne studený guláš, holý guláš na chlieb, a pritom si pospomínať! Kuchár! — a až takáto neúcta k vlastnému bruchu! O spomienkach už ani nehovorím! Tak som sa zdesil! Aj som mu to hneď povedal! Jesť studený guláš v noci — aj keby ho varil génius — to neželám ani najväčšiemu nepriateľovi! Celá vec je celkom jednoduchá: guláš sa neznáša s nocou! V noci, napríklad, nejem ani pstruhy! V noci sú ryby vôbec omnoho horkejšie! Aspoň mne sa tak zdá. A vidličky sú chladné ako október! Ale niet, čestné slovo, v noci niet nad odstátu, nad brilantne spravenú — aj celkom studená môže byť, ale musí byť pritom akurátne hustá — fazuľovú polievku. Nie sa napchať! Také tri, štyri lyžice — maximum! Radosť! — Kto vám dovolil nespať? Odkedy ste si taký istý, že si práve vy môžete dovoliť až taký prepych?“

Z toho sipľavého hlasu, ktorý vari len zo slúchadla nerazil mentolkami tic-tac, som i teraz, ako napokon doposiaľ vždy, pocítil silu Dušnicovej veselej, odjakživa šibalskej láskavosti, chápavej, akoby nikdy ničím neunavenej dobromyseľnosti. Zakaždým sa pritom tváril rovnako: akoby sa už-už chystal povedať dobrý vtip.