Mala som tridsať, keď som prvý raz vystúpila z tela.
Neužívala som vtedy drogy, niekoľko rokov som sa ich ani nedotkla. Mala som čistú hlavu, bolo to uprostred dňa, pracovala som a neverila rečiam o mimotelových skúsenostiach o nič väčšmi ako táraninám o ľuďoch, čo dokážu silou mysle ohnúť lyžicu.
Živila som sa novinárčinou, profesiou, v ktorej záleží na faktoch a pochybovačnosť je základným predpokladom úspechu. Pokúšala som sa osvojiť si cynizmus starších kolegov a súčasne sa modlila, aby nikto neprišiel na to, že som podvodníčka a v redakcii novín nemám čo robiť.
Práve som sa presťahovala z Minneapolisu do Clevelandu, aby som nastúpila do miestneho denníka The Plain Dealer, „Najstarších novín v Ohiu“, ako stálo na titulnej strane každého vydania. Žurnalistiku sme mali v rodine, toto bola už moja druhá zastávka. Starý otec písal pre The Knickerbocker News v Albany, otec bol za mojich detských čias reportérom a editorom v The Miami Herald a ja som zarezávala v Minneapolis Star (dnes Star Tribune), než som odišla do Clevelandu.
Až do devätnástich som odolávala tlaku vydať sa v otcových šľapajach. Netúžila som po jeho kariére. V tom čase už bol editorom a ja som sa usilovala čo najväčšmi vzdialiť od rodičov a ich života na predmestí. Pri návštevách doma som s obľubou používala slovo „buržoázny“. Bola som veľmi mladá.
Do univerzitných novín som išla žiadať o miesto iba preto, lebo tam už pracovala sestra Nancy a vravela, že platia päť centov za centimeter stĺpčeka. Nakoniec som v tej malej podzemnej redakcii nastúpila na dráhu reportérky, našla si manžela a zistila, že žurnalistika človeka privedie na miesta, kam by sa inak nikdy nedostal, zoznámi ho s ľuďmi, ku ktorým by sa bez novinárskeho preukazu nepriblížil na meter. Ba čo viac, škrabáci sa vedia baviť. To som zistila v siedmich rokoch, keď naši usporiadali na dvore párty pre kolegov z Miami Heraldu. Vydržali sme so sestrou dlho hore, nazízali sme cez okno, sledovali ich, ako pijú a smejú sa a flirtujú, a potom, keď už hodina pokročila, skáču nahí do bazéna. Rodičia sa nevyzliekli, chvalabohu, o jednu traumatickú spomienku menej, no koniec večera bol dramatický, lebo mama šliapla na rozbité sklo a museli jej to ísť dať do nemocnice zašiť. Pamätám sa, ako jeden z chlapov povedal: „Nalejem ti na to gin, Susie, to stačí,“ a mama na to: „Nie!“ a všetci sa rozosmiali. Vydesilo ma to a vzrušilo zároveň.
Chodiť do práce bolo ako chodiť každý deň na koktailovú párty, v rovnakom oblečení, len bez alkoholu a krvi. Zväčša. Každé noviny majú svoje ťahanice, svoje klebety a pýchu, zvyčajne aj jednu či dve legendy o bitke v redakcii. V Plain Dealeri mi prisahali, že raz jeden reportér hodil do editora písací stroj – ťažký elektronický – odišiel a už sa nevrátil. Konflikt si pamätali všetci, jeho príčinu nikto.
Cynizmus je súčasne znamením cti a profesionálnou deformáciou. V novinách tak nikto nezačína, takmer každý mladý reportér je idealista pripravený naprávať krivdy vo svete. Cynický pohľad sa vkradne časom, pomaly rozleptá idealizmus až do základov, čo je prirodzený dôsledok toho, že vám od rána do večera klamú, nezdvíhajú telefón, zatajujú pred vami záznamy, všemožne si zľahčujú prácu, aby sa stihla uzávierka.
Úryvok z knihy Nájdem si ťa
© Joanna Connorsová (Preklad: Milan Kopecký)
