Zobudilo ho čosi, čo bolo tmavšie ako temnota v izbe, tmavšie a ťažké, tam kdesi pri nohách postele. Práve sa mu snívalo o Phyllis a o festivale populárnej hudby, plnom svetiel a zvukov, keď otvoril oči, bolo to, ani čo by bol spadol do bezhraničného priestoru, do jamy, plnej ničoho, a zároveň mu žalúdok hlásil, že to tak nie je, že časť toho je iná, má inú hmotnosť a čerň. Načiahol sa za vypínačom; pri nohách postele sedel cudzinec od barového pultu a nenáhlivo, pokojne sa na neho díval, ani čo by bol dovtedy bdel nad jeho spánkom.
Zobraziť celý úryvok
Urobiť čosi, pomyslieť si voľačo bolo takisto nepredstaviteľné. Zovrelo mu žalúdok od hrôzy, iba hrôza, nekonečné ticho, možno sekundové, dvojitý most očí. Pištoľ, prvá zbytočná myšlienka; keby aspoň mal pištoľ. Ktosi zafunel, uvedomil si čas a zavrhol poslednú možnosť, že by to bol ešte sen, v ktorom Phyllis, hudba, svetlá a pijatika…
Urobiť čosi, pomyslieť si voľačo bolo takisto nepredstaviteľné. Zovrelo mu žalúdok od hrôzy, iba hrôza, nekonečné ticho, možno sekundové, dvojitý most očí. Pištoľ, prvá zbytočná myšlienka; keby aspoň mal pištoľ. Ktosi zafunel, uvedomil si čas a zavrhol poslednú možnosť, že by to bol ešte sen, v ktorom Phyllis, hudba, svetlá a pijatika…
– Áno, tak je to – riekol cudzinec a Jiménez pocítili akoby na pokožke ten ťažký prízvuk, dôkaz, že nie je odtiaľ, ako už aj podľa hlavy, ramien, už vtedy, keď ho prvý raz uvidel pri pulte.
Vystierajúc sa centimeter po centimetri, chcel sa dostať aspoň do tej istej výšky, jeho pozícia bola vonkoncom nevýhodná, jediná možnosť bol moment prekvapenia, ale aj to bola úplná porážka, vopred stratený… svaly ho neposlúchnu, na zúfalý útok mu bude chýbať páka nôh a ten druhý to dobre vedel, vyčkával tam pri nohách postele, pokojný a akoby uvoľnený. Keď Jiménez uvidel ako vyťahuje cigaru a druhú ruku nebojácne zabára do vrecka nohavíc po zapaľovač, vedel že keby sa na neho vrhol, zbytočne by strácal čas; priveľa opovrhnutia bolo v tom, ako si ho nevšíma a nezaujíma obranný postoj. A čosi ešte horšie, jeho vlastná opatrnosť, dvere zamknuté, závora zasunutá.
– Kto si, – počula sa, ako sa absurdne spytuje v stave, ktorý nebol ani spánkom, ani bdením.
– Na to nezáleží, – odvetil cudzinec.
– Ale Alfonso…
Krátky úryvok z poviedkovej knihy Solentinamská apokalypsa
© Julio Cortázar
Zobraziť celý úryvok
