Áno, možno je to tak, už pri odchode si utrúsila niečo o tom, že skočíš do Seiny, alebo niečo podobné, jednu z viet, ktoré človek vraví neskoro v noci – mieša sa v nich vôňa posteľnej bielizne a pachuť v ústach – takmer vždy potme, dotýkajúc sa časťou ruky alebo nohy toho, čo ani dobre nepočúva, lebo ja ťa nepočúvam, keď vravíš také veci, vnímam to akoby na druhej strane zažmúrených očí, na druhej strane sna, ktorý ma znovu strháva do hĺbky.
Zobraziť celý úryvok
Potom je všetko dobre tak, čo mi už záleží na tom, či si odišla, či si sa utopila alebo ešte chodíš po nábreží a dívaš sa do vody, a okrem toho ani nie je pravda, lebo tu pri mne spíš a prerývane dýchaš, čiže to znamená, že si vlastne neodišla, keď si sa pobrala preč v istú nočnú chvíľu, skôr než som upadol do hlbokého spánku, lebo si odišla a utrúsila niečo o tom, že sa utopíš v Seine, slovom, bála si sa, rezignovala si a odrazu si tu, dotýkaš sa ma takmer a vlníš sa, akoby niečo jemne pôsobilo v tvojom sne, akoby sa ti naozaj snívalo, že si odišla, že si napokon predsa len došla na nábrežie a skočila do vody. A to všetko, aby si potom s tvárou zaliatou slzami od hlúpeho vzlykotu spala do jedenástej predpoludním, keď nám prinášajú noviny so správami o tých, čo sa naozaj utopili.
Je to všetko na smiech, keby si vedela, aká si úbohá. Tie tvoje tragické rozhodnutia, to tvoje plieskanie dverami, akoby si bola herečka v zájazdovom divadle, takže si kladiem otázku, či naozaj veríš svojim vyhrážkam, svojmu nechutnému vydieračstvu, svojim nekonečným patetickým výstupom podfarbeným slzami, prívlastkami a výčitkami. Zaslúžila by si si niekoho pohotovejšieho ako ja, aby ti vedel odpovedať, vtedy by z nás bola dokonalá dvojica, vydávajúca exkluzívny zápach muža a ženy, čo sa ničia vzájomnými pohľadmi, aby sa ubezpečili o neistom odklade, aby ešte vydržali, začali znovu a neúnavne usilovali o svoju pravdu pustatiny a prázdneho hrnca. Ale ja, ako vidíš, mám radšej ticho, pripaľujem si cigaretu a počúvam ťa, počúvam, ako sa ponosuješ (právom, ale čo sa dá robiť), alebo ešte radšej zaspávam, takmer učičíkaný tvojimi predvídanými nadávkami, za prižmúrenými očami sa mi ešte chvíľu miešajú záblesky sna s tvojimi pohybmi v smiešnej nočnej košeli vo svetle lustra, nášho svadobného daru, a myslím, že napokon zaspím, a odnášam si, priznávam sa ti takmer s láskou, najosožnejšiu časť tvojich pohybov a tvojich obvinení, vrieskavý zvuk, čo ti krivý pery bledé od zlosti…
Krátky úryvok z poviedkovej knihy Solentinamská apokalypsa
© Julio Cortázar
Zobraziť celý úryvok
