Hodina nemčiny

Siggi Jepsen, bez pozdravu podišiel k dverám, sklamaný, urazený vo svojej dobrote; trestmi, ktoré zavše dostávame, trpí totiž náš najobľúbenejší dozorca Joswig citeľnejšie, ale aj dlhšie a s väčšími následkami ako my.

Nie slovami, ale spôsobom, ako za sebou zavrel dvere, mi dal najavo svoj zármutok: znechutene, s bodavou bezradnosťou vsunul kľúč do zámky, otáľal, kým kľúčom skrútil, opäť zaváhal, potom odomkol, a hneď, akoby sám seba zahriakol za túto nerozhodnosť, zamkol na dva západy. Za trest ma zavrel práve Karl Joswig, drobný, ostýchavý chlap.

Hoci tu sedím takmer celý deň, nie a nie začať: Keď pozriem von oknom, pohľadom zachytím Labe; neprestáva tiecť, ani keď oči zavriem, celá je pokrytá modravo ligotavými ľadovými kryhami. Sledujem vlečné člny, ktoré so zasrienenými nárazníkmi na prove vykresľujú do ľadu sivé vzory, dívam sa na rieku, ako nadbytočné ľadové kryhy prenecháva brehu, ako ich s praskotom vytláča až po vyschnuté tŕstie, kde ich zabudne. Znechutene pozorujem vrany, ktoré akoby pri Stade mali schôdzku: Od Wedelu, od Finkenwerderu a Hahnöferskej piesčiny priletujú po jednej, nad naším ostrovom sa zhrčia do kŕdľa, vznesú sa vozvysok a krúžia krivolakým letom, kým ich priaznivý vietor neodnesie k Stade. Pozornosť mi odvádzajú hrčovité vŕby pokryté inovaťou a vypudrované suchým srieňom; biely drôtený plot, dielne, výstražné tabule na brehu, stvrdnuté hrudy zeme v zeleninovej záhrade, ktorú na jar pod dozorom sami obrábame, to všetko mi odvádza pozornosť, ba rozptyľuje ma aj slnko, ktoré, akoby zastreté mliečnym sklom, vytvára dlhé klinovité tiene. A keď sa už takmer pustím do roboty, pohľad mi nezadržateľne zablúdi k dochrámanému a reťazami upevnenému prístavnému pontónu, ku ktorému priráža nízka, mosadzne sa ligotajúca barkasa z Hamburgu, chrliaca týždeň čo týždeň aspoň tisícku psychológov, ktorí sa priam chorobne zaujímajú o ťažko vychovateľných mladistvých. Nemôžem odvrátiť zrak, keď vychádzajú kľukatým chodníkom z prístavu, keď miznú v modrej budove riaditeľstva, odkiaľ sa po obvyklom privítaní a iste aj po výzve, aby boli opatrní a nenápadne nás skúmali, netrpezlivo vyhrnú, zdanlivo bez určitých úmyslov sa rozbehnú po ostrove a prikmotria k mojim priateľom: napríklad k Pellemu Kastnerovi, k Eddimu Sillusovi alebo k výbušnému Kurtovi Nickelovi. Možno sa tak zaujímajú o nás preto, lebo riaditeľstvo vypočítalo, že každý, koho na tomto ostrove polepšili, po prepustení s osemdesiatpercentnou pravdepodobnosťou už nespácha trestný čin. Keby ma Joswig nebol za trest zavrel, priplichtili by sa iste aj ku mne, položili by môj životopis pod svoj vedecký drobnohľad a pokúsili by sa získať o mne obraz.

Ale ja si musím dohoniť dvojhodinovku nemčiny, musím odovzdať prácu, ktorú odo mňa žiada vycivený a ľakavý doktor Korbjuhn a náš riaditeľ Himpel. Na Hahnöferskej piesčine, vedľajšom ostrove, ktorý leží na Labe smerom k Twielenflethu Wischhafenu a kde tak isto ako u nás väznia a polepšujú ťažko vychovateľných mladistvých, by to nebolo možné; hoci sa oba ostrovy veľmi podobajú, hoci ich obmýva tá istá zaolejovaná kalná voda, plávajú popri nich tie isté lode, obletujú ich tie isté čajky, na Hahnöferskej piesčine niet doktora Korbjuhna, niet hodín nemčiny, niet písomných prác, ktorými, čestné slovo, trpí väčšina z nás dokonca aj telesne. Mnohí z nás by sa dali preto radšej polepšiť na Hahnöferskej piesčine, ktorú námorné lode míňajú prvú a kde každého vytrvalo zdraví plieskajúci, rozstrapkaný plameň rafinérie.