Vľavo sa trblietal Öresundský prieliv, vpravo žlté strniská a lúky, predelené plotmi, potokmi, pozdĺž nich sa tiahli rady listnatých stromov. Zazdalo sa mi, že tento deň sa ani nemal diať, predstavoval akúsi oázu leta uprostred odmeranej jesennej krajiny, a fakt, že to tak nemalo byť, že slnko nemalo svietiť tak intenzívne, obloha nemala byť taká presvetlená, vnášal do radosti aj tieň nepokoja, nechcel som naň myslieť v nádeji, že prejde aj sám, radšej som sa pridal k refrénu Cat People, ktorý sa práve ozýval v reproduktoroch, vychutnával som pohľad na mesto, čo sa zjavilo naľavo, na žeriavy v prístave, na komíny tovární, sklady. Prechádzal som okrajom Landskrony, len niekoľko minút po tom, ako som prešiel popri Barsebäcku s jeho charakteristickou a vždy rovnako desivou siluetou atómovej elektrárne v diaľke. Ďalšie mesto je Helsingborg. A dedina je len zopár desiatok kilometrov za ním.
Meškal som. Najprv som pridlho sedel vo veľkom vychladenom aute v parkovacom dome, nevedel som ho naštartovať, nemohol som vystúpiť a ísť sa spýtať do kancelárie. Vzali by mi auto, keby som dal najavo toľkú neznalosť, a tak som si čítal manuál, listoval vpred a vzad, o štartovaní nepísali nič. Skúmal som
prístrojovú dosku, potom kľúč, nebol to kľúč, len kúsok čierneho plastu. Otvoril som auto, keď som ho stlačil, a teraz som špekuloval, či podobne aj nenaštartujem. Pri volante som nenašiel nijaké miesto pre zapaľovanie. A čo je toto? Je to diera…?
Strčil som do nej čierny kľúč a motor naskočil. Polhodinu som jazdil centrom Malmö a hľadal výpadovku z mesta. A keď som konečne vyšiel na diaľnicu, meškal som takmer hodinu.
Landskrona mi zmizla za chrbtom, nahmatal som mobil na vedľajšom sedadle a vyťukal číslo Geira A. To on ma kedysi zoznámil s Thomasom, spoznali sa v boxerskom klube, kde Thomas pracoval na fotoknihe o boxe, Geir písal o rovnakej téme. Jemne povedané, neboli si podobní, no veľmi sa rešpektovali.
„Ahoj, chlapča moje,“ pozdravil ma Geir.
„Ahoj, ahoj,“ odzdravil som. „Môžeš pre mňa niečo urobiť?“
„Jasná vec.“
„Zavoláš Thomasovi, že budem hodinu meškať?“
„Vybavím. Šoféruješ?“
„Áno.“
„Tešíš sa?“
„Je to úžasné. Už len pre zmenu. Ale idem predbiehať kamión.“
„No a?“
„Nemôžem pri tom telefonovať.“
„Niekto by mal preskúmať tvoju schopnosť robiť dve veci
naraz. Ale v pohode. Zavoláme si.“
Položil som, podradil a predbehol dlhý biely kamión, ktorý sa chvel v tlaku vzduchu. Začiatkom toho leta som viezol celú rodinu do Kostera, dvakrát sme takmer havarovali, raz som dostal šmyk, vo veľkej rýchlosti, mohlo sa to skončiť
ozaj zle, druhýkrát nehrozila až taká katastrofa, ale aj to ma zasiahlo, pred Göteborgom som sa chcel preradiť, nevšimol som si blížiace sa auto a kolízii zabránili len jeho rýchle brzdy. Nahnevané trúbenie mi rezalo priamo do duše. V tej chvíli som stratil dobrý pocit zo šoférovania, vždy som cítil aj strach, isto zdravý, ale aj tak, už predbiehanie kamióna ma trápilo, musel som sa doň nútiť, vždy ma potom niekoľko dní prenasledovala hrôza, akoby som bol po žúre. Dušu nezaujímalo, že mi vodičský preukaz dáva právo šoférovať. Ešte vždy žila v čase, keď jedna z mojich veľkých a vracajúcich sa nočných môr hovorila o tom, ako si sadám za volant a vyrážam, hoci neviem viesť auto. Plný hrôzy na kľukatých nórskych cestách, pod hrozbou toho, že ma kedykoľvek zastaví polícia, tak som ležal v nejakej posteli a vankúš a paplón som zmáčal potom.
Úryvok z knihy Môj boj 6
© Karl Ove Knausgård (preklad: Jozef Zelizňák a Milan Richter)