Predstavte si svet bez inštitúcií. Je to svet, kde sa akoby rozplynuli hranice medzi krajinami a zostáva iba jedna nekonečná zem, ktorou križujú ľudia a hľadajú komunity, čo už neexistujú. Neexistujú vlády, a to ani celonárodné, ani miestne. Neexistujú školy alebo univerzity, neexistujú knižnice alebo archívy, niet žiadneho prístupu k informáciám. Niet kín, divadiel a, samozrejme, televízie. Rozhlas funguje len občas, ale signál je skreslený a takmer vždy vysielajú v cudzom jazyku. Noviny už nevyšli celé týždne. Nefungujú železnice, nejazdia motorové vozidlá, mlčia telefóny, telegramy nechodia, pošta nepracuje, nie je žiadne komunikačné spojenie okrem toho, čo si ľudia ústne odovzdávajú jeden druhému.
Zobraziť celý úryvok
Nefungujú ani banky, ale to nie je až taký problém, lebo peniaze nemajú žiadnu cenu. Obchody sú pozatvárané, lebo nikto nemá nič na predaj. Nič sa nevyrába, veľké továrne a výrobné strediská boli zničené alebo rozobraté, podobne ako väčšina iných budov. Nie sú žiadne nástroje, s výnimkou tých, ktoré sa dajú vyhrabať z rozvalín. Niet žiadneho jedla.
Neexistuje právo a poriadok, lebo niet polície a súdy nefungujú. V istých oblastiach prestáva byť jasné, čo je správne a čo je zlé. Ľudia si pomáhajú k čomukoľvek bez toho, aby sa trápili, kto je skutočným majiteľom – vlastne aj pocit vlastníctva sa do veľkej miery vytratil. Tovar patrí tým, ktorí sú dostatočne silní, aby si ho obránili a tým, ktorí sú ochotní za jeho ochranu položiť aj život. Ulicami blúdia ozbrojení muži, berú si, čo chcú a vyhrážajú sa každému, kto im príde do cesty. Ženy všetkých sociálnych tried a vekových kategórií prostituujú za jedlo a ochranu. Hanba neexistuje. Neexistuje morálka. Ide len o prežitie.
Moderné generácie si len ťažko dokážu predstaviť takýto obraz sveta mimo hollywoodskych scenárov. No dodnes ešte žijú státisíce tých, ktorí zažili presne takýto svet – a to nie kdesi v zabudnutých kútoch zemegule, ale priamo v srdci kontinentu, ktorý bol považovaný za jeden z najstabilnejších a najrozvinutejších. Vo veľkých častiach Európy v rokoch 1944 a 1945 zavládol na dlhé mesiace chaos. Druhá svetová vojna – nepochybne najničivejšia vojna v histórii – nezdevastovala iba fyzickú infraštruktúru, ale aj inštitúcie, ktoré držali jednotlivé krajiny pokope. Politický systém sa rozpadol až do takej miery, že americkí pozorovatelia varovali pred možnou celoeurópskou občianskou vojnou. Vedomá fragmentácia komunít zasiala neprekonateľnú nedôveru medzi susedmi; vďaka všeobecnému hladu sa otázka osobnej mravnosti stala nepodstatnou. „Európa,“ napísali v marci 1945 New York Times, „je v stave, ktorý nedokáže pochopiť žiaden Američan.“ Stal sa z nej „Nový temný kontinent.“
Že sa Európa dokázala vymaniť z tohto bahna a stať sa prosperujúcim, tolerantným kontinentom, je takmer zázrak. Pri pohľade na rozsah a tempo rekonštrukcie – prebudovanie ciest, železničných tratí, tovární, ba až celých miest – má človek nutkanie vidieť len samý pokrok. Podobne úžasné je aj politické znovuzrodenie Západu, najmä rehabilitácia Nemecka, ktoré sa za niekoľko rokov dokázalo transformovať z vydedenca na zodpovedného člena európskej rodiny. V povojnových rokoch sa zrodila aj nová túžba po medzinárodnej spolupráci, ktorá priniesla nielen prosperitu, ale aj mier. Desaťročia po roku 1945 sú oslavované ako najdlhšie obdobie medzinárodného mieru v Európe od čias Rímskej ríše.
Nečudo, že tí, ktorí píšu o povojnovom období – historici, štátnici i ekonómovia – ho často zobrazujú ako dobu, keď Európa vzišla z popola deštrukcie ako vták Fénix. V zmysle tohto postoja pre nich koniec vojny neznamená iba koniec represií a násilia, ale aj duchovné, mravné a hospodárske znovuzrodenie celého kontinentu. Nemci nazývajú bezprostredné mesiace po skončení vojny Stunde Null (Hodina nula) – čo v princípe znamená, že sa vyčistil štít a história sa mohla začať nanovo.
Úryvok z knihy Krutý kontinent
© Keith Lowe
Zobraziť celý úryvok
