V istom období manželstva sa Sofiini rodičia nerozišli, ale rozhodli sa presťahovať. Opustiť Miláno, odísť z mesta na dosť odlišné a vzdialené miesto, aby sa pokúsili začať odznova. Na jar roku 1985 našli práve postavený dom v rezidenčnom komplexe, obklopenom parkom: prejdú sa po dome a po záhrade a potom vyjdú von, aby si pozreli panorámu s holými pahorkami nad rybníkom, podľa ktorého je nazvaná dedina.
Raz v budúcnosti sa Sofia o tomto peknom jazere vyjadrí, že tam zhora vyzerá Lagobello ako z rozprávky. Nemôže tušiť, ako ho bude nenávidieť, keď vyrastie. Má osem rokov a túži po psovi, posede na strome, po tom, aby sa mohla sama bicyklovať a aby sa rodičia nehádali. Videla viacero ich hádok, a hoci je pre ňu príčina ich problémov záhadou, pochopila cieľ týchto výstupov: niečo medzi nimi nefunguje a dúfajú, že v novom dome sa to opraví. V duchu si opakuje: prosím, prosím, nech to vyjde.
Keď vyrastie, opíše strechy a komíny, cestičky, ktoré štrk kreslí po lúčnej tráve, trblietanie slnečných lúčov na bránach garáží. Zatiaľ čo realitný maklér ukazuje na Alpy na horizonte, Sofiina matka natiahne ruku k otcovi. Bez toho, aby sa mu prihovorila alebo sa ho dotkla, ale aj tak akoby mu dávala signál, a Sofia zažíva pocit čarovnej moci vyslyšaných modlitieb.
V to leto krátko potom, ako sa presťahovali do domu s ešte holými múrmi a knihami v škatuliach, príde Roberto z kancelárie s dieťaťom. Oscar je syn jeho starého kamaráta, ktorý ho poprosil, aby ho prichýlili, pretože zdravie jeho manželky sa zhoršilo. Aj ona je jeho kamarátka, ale iným spôsobom: je tak dlho chorá, že už si všetci zvykli, že ju vídavajú bez vlasov s opuchnutou a žltkastou tvárou, a tak si ju aj predstavujú, keď ju počujú v telefóne alebo sa o nej rozprávajú, akoby to bol jej prirodzený stav. Nikto nie je taký naivný, aby si myslel, že sa uzdraví, no uverili tomu, že by mohla žiť na tom pomedzí choroby, ak nie navždy, tak aspoň v neurčitej prítomnosti. A predsa sa niečo začalo diať.
„Už prišli,“ povie Rossana, keď zbadá z kuchynského okna prichádzajúce auto. Prestreté je pre štyroch, na sporáku stojí vriaci hrniec. V dreze zahasí cigaretu a dodá: „Nezabudni, čo si mi sľúbila.“
Aby Sofia ukázala, že na nič nezabudla, otvorí dvere. Keď vyrastie, zahrá túto scénu pre publikum v úlohe tohto dievčatka. Plecom sa opiera o zárubňu, ruky schované za chrbtom a vypätá hruď, presne tým istým spôsobom, ako vídava matku vítať otca, odkedy prišli do Lagobella. Paródia ženy je ešte grotesknejšia, pretože na nose má okuliare a pravé oko má prelepené, aby sa jej napravilo škúlenie. Na konci uličky Roberto otvorí bránku nohou – v rukách drží tašku, Oscarov ruksak a vrecko hnojiva, čo práve kúpil v záhradníctve –, dcéru pobozká na čelo a vojde do domu, čím jej prenecháva úlohu privítať hosťa za sebou.
„Ahoj,“ povie Sofia. „Si hladný?“
„Záleží,“ povie Oscar. „Čo máte?“
„Karbonátky s pyré. Pyré som spravila ja. A potom bude zmrzlina.“
„Čo sa ti stalo s okom?“
„Ach, to je nič. Toto tu je trochu lenivé. Musím ho naučiť, aby sa nespoliehalo na druhé oko, inak sa prestane dívať.“
„Môžem ho vidieť?“
„Dobre,“ povie Sofia s rovnakou ľahkosťou, s akou sa o niekoľko rokov neskôr bude vyzliekať. Zloží si okuliare a snaží sa ovládať svoje ľavé oko. No vzhľadom na emócie a na čas, ktorý strávila ako jednooká, sa jej to nedarí tak, ako by chcela.
„No toto,“ povie Oscar. „Ale ako to robíš?“
„Ja nič nerobím.“
„Si si istá?“
„Je mi ľúto tvojej mamy,“ povie Sofia, keď si spomenie na vetu, ktorú si vopred pripravila. Oscara to zaskočí. Pokrčí plecami a kopne špičkou topánky do prahu. Potom ich zvnútra zavolajú, aby si šli sadnúť za stôl.
Ten večer má pre Oscara pripravené ďalšie zaujímavé prekvapenia. O desiatej si Rossana sadne na posteľ vedľa Sofie, zloží jej okuliare, odloží ich do obalu, prstom sa dotkne špičky jej nosa. Pomaly prst vzďaľuje, kým sa naň Sofia snaží zaostriť. Cvičenie viackrát zopakujú a nakoniec sa k nim pri inom rituáli pridá aj Roberto: modlia sa Otčenáš, Zdravas a Rossanou improvizovanú modlitbu, pri ktorej Sofia ďakuje za uplynulý deň a za nového kamaráta, ktorý prišiel, a prosí, aby sa všetci rovnako dobre vyspali.
„Amen,“ povie Sofia. Rossana sa k nej skloní a pobozká ju na dobrú noc. Zdá sa jej správne spraviť to isté Oscarovi, no on nevie, ako reagovať, je v rozpakoch, prikrývku si vytiahne až po bradu a zavrie oči. Nakoniec sa svetlo zhasne a dospelí opustia izbu.
„Vždy robia toto?“ opýta sa jej, keď osamejú.
„Čo toto?“
„Všetky tie úsmevy a bozky.“
„Predtým nie,“ povie Sofia. „Predtým sa stále hádali. Sľúbili si, že sa skúsia mať radi ako kedysi.“
„No toto,“ povie Oscar a utiera si čelo.
Ležia na dvoch nových postieľkach v izbe objednanej z katalógu pred pár týždňami. Keďže ju budú musieť najbližšie tri roky splácať, kúpili Rossana a Roberto postele radšej dve. Už nejaký čas rozprávajú o ďalšom dieťati.
„A to, čo ste hovorili, to bolo čo?“ opýta sa Oscar.
„Čo keď sme hovorili?“
„Tie básničky, čo ste recitovali.“
„Myslíš modlitby?“
„Áno. Modlitby.“
Sofia sa otočí a prezerá si tieň svojho profilu. Ešte nikdy nestretla niekoho, kto by nevedel, čo sú modlitby. Z polootvoreného okna začuje Robertov hlas: musel ísť poliať trávnik a stretol suseda.
„Slúžia na to, aby si sa rozprával s Bohom,“ odpovie po tom, čo si slová dobre premyslí.
„A čo hovoríte Bohu?“
„Najprv mu za všetko poďakujeme. Ďakujeme mu za to, čo nám dáva, a prosíme ho o odpustenie, ak sme spravili niečo zlé. A potom, ak máme nejaké zvláštne želanie, poprosíme ho, aby nám to splnil.“
„A on to spraví?“
„Zaiste,“ povie Sofia a hneď vie, že odpovedala prirýchlo. Je tu aj otázka Božej vôle. Je to teda komplikovanejšie, ale nemá odvahu sa opraviť. Počuje svojho otca, ako zdraví suseda a otáča kohútikom vody.
„To je ohromné,“ povie Oscar, kým k nim zo záhrady stúpa príjemná vôňa mokrej zeme.
Úryvok z knihy Sofia vždy chodí v čiernom
© Paolo Cognetti (Preklad: Peter Bilý)
