Videla som ich, ako sa kúpu v noci v bazéne. Boli traja, mladučkí, ešte takmer deti, ako som vtedy bola aj ja.
V Speziale mi spánok ustavične prerušovali nezvyklé zvuky: šušťanie závlahy, divé mačky, ktoré sa klbčili v tráve, vták donekonečna vypiskujúci rovnakú melódiu. Keď som začiatkom leta prišla k babičke, mala som pocit, že som sa vôbec nevyspala. Ležala som v posteli a pozorovala som predmety v izbe, ako sa vzďaľujú a približujú, akoby celý dom dýchal.
Tej noci som počula zvuky z dvora, ale nevstala som hneď, lebo niekedy to bol len strážnik, ktorý prišiel až ku vchodu a nechal v bráne lístok. No potom som počula šepot a tlmený smiech. A vtedy som sa rozhodla vstať.
Vyhla som sa odpudzovaču komárov, ktorý na dlážke vydával modré svetlo, podišla som k oknu a pozrela som sa dolu, prineskoro na to, aby som videla, ako sa chlapci vyzliekajú, no práve včas, aby som prekvapila posledného z nich, keď sa vnáral do čiernej vody bazéna.
Osvetlenie pod arkádami stačilo na to, aby som rozoznala ich hlavy, dve tmavšie a jednu, ktorá vyzerala ako strieborná. Okrem tejto maličkosti pri pohľade odtiaľto pôsobili rovnako, pohybovali rukami do kruhu, aby sa udržali na hladine.
Potom, keď ustal vietor, sa vo vzduchu rozhostil pokoj. Jeden z chlapcov uprostred bazéna robil mŕtveho. Pri nečakanom pohľade na jeho nahotu mi stislo hrdlo, hoci to bol len tieň, a predovšetkým moja predstavivosť. Prehol chrbát a s kotrmelcom sa ponoril. Pri vynorení vykríkol a jeho kamarát so striebornou hlavu ho capol po tvári, aby ho utíšil.
– To bolí, ty idiot! – povedal ten kotrmelcový, opäť nahlas.
Ten druhý ho ponoril pod vodu a vrhol sa k nim aj tretí. Bála som sa, že sa pobijú, že niektorý sa utopí, ale so smiechom sa od seba oddelili. Posadali si na koniec bazéna, kde bola voda plytšia, obrátiac sa mi mokrými chrbtami. Chlapec uprostred, najvyšší z nich, vystrel ruky a objal ostatných dvoch okolo krku. Rozprávali sa potichu, ale sem-tam som zachytila niektoré slovo.
Na okamih som mala chuť zísť dolu a spolu s nimi sa ponoriť do vlhkej noci. Samota v Speziale vo mne vyvolávala hlad po akomkoľvek kontakte s ľuďmi, no v štrnástich rokoch som sa na isté veci neodvážila. Mala som podozrenie, že chlapci sú zo susedstva, lebo som ich vždy zazrela len zďaleka. Babička ich volala „tí zo statku“.
Potom zavŕzgala drôtená vložka v posteli. Ktosi zakašľal. Na dlážke zašuchotali papuče môjho otca. Skôr než som mohla skríknuť na chlapcov a varovať ich, už bežal dolu schodmi a volal na správcu. Pod arkádou sa zažalo svetlo a Cosimo vyšiel von v tej istej chvíli, ako sa môj otec zjavil na dvore, obaja v boxerkách.
Chlapci vyskočili z bazéna a úchytkom zbierali porozhadzované šaty. Zopár kúskov ostalo na zemi, no oni sa rozbehli do tmy. Cosimo sa ich pustil prenasledovať, vykrikoval, ja vás zabijem, vy pankharti, hlavy vám rozbijem, môj otec sa po chvíľke váhania pustil za ním. Videla som, ako zo zeme zdvihol kameň.
Z tmy sa ozval výkrik, potom náraz tiel o pletivo, hlas, čo zvolal nie, poď tadeto. Srdce mi tĺklo, akoby som bola na úteku ja, ja tá prenasledovaná.
Kým sa vrátili, chvíľu to trvalo. Otec si držal ľavé zápästie, na ruke mal škvrnu. Cosimo mu ju prezrel zblízka, potom ho postrčil pod arkádu. A skôr než zmizol v dome aj on, na okamih sa pozrel do tmy, ktorá pohltila votrelcov.
Úryvok z knihy Požierači neba
© Paolo Giordano (preklad: Mária Štefánková)
