O tomto čase bola vysoká tráva už takmer suchá, a keď zavial vietor, vydávala ostrejšie vzdychy. Vietor ohýbal trávu do hnedožltých vĺn, na ich hrebeňoch plávali posledné kvety, ktoré uschýnali a mizli pod vlnami. Celý deň plávali kone a dobytok cez toto more trávy. Súdky s vodou sa na nich hojdali a žblnkali. Zvieratá sa celú noc napchávali rosou a trávou, ale v snoch ľudí vlny trávy a vlny spánku čoskoro splynuli. Psi skrútení do klbka v tráve sa chveli a ježili srsť, vznášali sa vo vlastných snoch.
Psi prví potvrdili Nemcovu domnienku, že už sú blízko Jildry. Raz večer, keď výprava putovala ďalej, začali psi skučať, pregĺgať a dvíhať nohy. Papule sa im pretiahli a oči vyliezali z jamôk, keď sa z trávy takmer bez výstrahy vynorili chvosty a potom telá cudzích psov. Obidve skupiny zvierat, ohromené týmto stretnutím, sa nemo, meravo obchádzali a čakali na nejaké znamenie.
Členovia výpravy si priclonili oči rukami, akoby si chceli rozšíriť už i tak široké strechy svojich klobúkov, a potom jeden z nich, bol to Judd, poznamenal, že vidí jazdca, ktorý sa k nim blíži ponad vlniacu sa trávu. Hneď sa aj oči ostatných zaostrili na túto postavu, ktorá prichádzala cez červené svetlo, pevne prichytená stehnami o telo mocného gaštana. Ako sa jazdec blížil, vzpriamený, takmer nehybný v sedle, akoby na zdôraznenie vlastníckej povýšenosti, ukázalo sa, že aj on je červenkastogaštanovej farby, ktorú večerné slnko ešte zvýrazňovalo.
Konečne bol pri nich, pritiahol uzdu. Kôň nedôverčivo fŕkal.
„Volám sa Boyle,“ oznámil muž. Pery sa mu takmer nehýbali, ruka, ktorú natiahol, sa nechvela.
„Z Jildry,“ dodal Voss.
„Správne.“
Nijaké ďalšie reči pri tomto stretnutí neodzneli. Boyle hneď obrátil koňa a viedol skupinu ďalej chodníkom, ktorý vyšliapal v tráve. Húf spotených koní, hlavatých mulíc, bučiaceho dobytka s ovisnutými hlavami a vyschnutých, rozochvených chlapov sa poberal smerom k Jildre. Keď prišli na majer, obloha na západe bola krvavočervená. Popredie sa takmer rozplynulo; bežali cezeň akési postavy, ak to neboli živé čierne palice, a prevzali z rúk novoprišelcov uzdy. Do vzduchu stúpal dym, prach zo širokej cesty, ktorú vyšliapali zvieratá, padala večerná hmla. Panoval zmätok, a ani blížiaca sa tma, ktorá všetko zjednocuje, nesľubovala veľkú útechu.
Brendan Boyle patril k tým mužom, ktorí ničia všetko, čo ich od narodenia odlišovalo od iných, lebo to pociťujú ako obžalobu a takú hanbu neznesú. A tak majiteľ majera odtrhol väzbu z Homéra, aby mal čím podložiť nohu stola, a iné podobné knihy, ktoré zdedil či dokonca kúpil v idealistickej mladosti, slúžili teraz na podpaľovanie ohňa alebo sa ich v najlepšom prípade nikto nedotýkal okrem hmyzu, prachu a plesne. V jeho dome či chatrči z hrubých, neomietnutých dosiek, pomedzi ktoré presvitalo slnko i hviezdy, stálo niekoľko predmetov z jemného írskeho striebra hneď vedľa predmetov z drsného železa. Striebro bolo dosť surovo pokrivené, akoby z pomsty za jeho eleganciu. Na špinavej dlážke boli natrúsené omrvinky a kôrky chleba. Dalo sa síce spoľahnúť, že myši a vtáci odnesú časť týchto odpadkov, ale niektoré tu ležali, kým nestvrdli na kameň alebo sa nerozmrvili na prach pod tvrdými nohami čiernych žien, čo uspokojovali základné potreby Brendana Boyla.
„Toto je moje sídlo,“ ukázal Boyle rukou a pokýval lampášom tak, že sa celá izba hojdala, a jamky, čo sa mu pri reči robili po oboch stranách úst, sa mu mykali. „Navrhujem, aby ste sa vy, pán Voss, a ešte jeden alebo dvaja rozložili tu na zemi a dopriali mi potešenie pozhovárať sa s vami, a ostatní nech využijú pohodlie svojich stanov. Je tu hrba čiernych, čo sa iba napchávajú mäsom a posúchmi, tí im pomôžu. Hej, Jem, kde trčíš, dočerta,“ zakričal, vyšiel von a tráva i stromy na celom okolí sa divo roztancovali v rozkývanom svetle lampáša.
Voss a Palfreyman, ktorí zostali sami v pustej chatrči plnej zápachu starého stvrdnutého chleba a raňajšieho popola, neľutovali, že toto je posledné pohostinné prístrešie, ktoré im civilizácia poskytuje.
Neskôr, keď zjedli so svojím hostiteľom kus solenej hovädziny a trocha studených zemiakov, čo postavili na kraj stola dve škrekľavé čierne ženy, nahé ako noc, pustil sa Boyle do rozhovoru, po ktorom tak túžil, či skôr chrlil zo svojho ešte pekného hrdla hrudky slov a názorov, ktoré nemal komu povedať v tej šírej pustatine.
Úryvok z knihy Voss
© Patrick White
