Keby sa v spoločnosti objavil Dán alebo Ír, nikomu nezíde na um trýzniť ho pre úroveň ich kinematografie. Ale Slováci o svojich filmoch veľa debatujú a škrie ich, že sú najhoršie v strednej Európe. Je to naozaj pravda? Aj slovenské filmy majú svoju úroveň — ale v našom národe sa to podceňuje. Svojho času sa nám zdalo, že je nás Slovákov málo. Ale na území Slovenska žije päť miliónov ľudí — a to je už slušný celok, ekonomický aj kultúrny. Ani by nebolo dobré, keby nás bolo viac. Som celkom spokojný, že nemusím byť príslušníkom dajakého obrovského národa. Falošná hrdosť na svoju veľkosť nikomu nepomôže. Veď jedinec nemôže za to, že je príslušníkom malého alebo veľkého národa — svoju národnosť si nevyberáme. Bolo by pochopiteľnejšie, keby sa niekto pýšil tým, že je vysoký.
Nuž ale tento komplex malosti sme trocha prekonali. Prispeli k tomu trenice vo svete: Slováci pochopili, že vlastne môžu byť šťastní, ak žijú v Európe, inde na svete by sa s takýmto národom pri jeho početnosti a úrovni zachádzalo ostrejšie. Museli by sme sa riadne obracať.
No na druhej strane o ozajstných brzdách rozvoja nášho filmu vie málokto. Vyplýva to aj z psychických vlastností našich tvorcov. Sú to ľudia, ktorí jednostranne pozerajú na svet — akýmsi filmovým videním. To ich učia aj v škole. Nemajú, alebo nechcú mať nič spoločné s tzv. literárnym pohľadom, s filozofiou, históriou. Na našich filmových školách sa sugeruje mladým tvorcom, že filmový pohľad je niečo veľmi špeciálne, na čo sa človek musí nielen pripravovať, ale priam narodiť, a že ostatné umenia sú už dnes archaické, neadekvátne modernému videniu sveta. Existujú režiséri, ktorí nečítajú nijakú beletriu, nehovoriac o tom, že by mohli čítať aj knihy filozofické, dejepisné a iné. Prvé, čo si dramaturg všimne na každom režisérovi, je to, že režiséri nepoznajú pravopis. Bolo by asi pod ich úroveň zapodievať sa takou maličkosťou.
O duchovnom stave režisérov dramaturgovia hovoria ustavične, a najmä teraz, keď sme dopili tú fľašu vodky, zabudli sme na naše škriepky a začali sme rad-radom pretriasať povahy, zvyky a nedostatky našich režisérov. Zhodli sme sa, že sú to nevzdelanci a požívační ľudia, ktorí bez peňazí nemôžu žiť, že nerozumejú politike, ľuďom ani umeniu. Skostnateli a robia každý film rovnako – či už je scenár geniálny, alebo nie, film je vždy priemerný. Teda nie my dramaturgovia sme málo filmármi – ale oni, režiséri, sa nevedia pozrieť na svet očami kamery, pohybu a strihu, a nemá ich to kto naučiť, nič si nedajú povedať, lebo sa neprestajne ponáhľajú, aby nagebrili čo najviac metrov a mohli brat honoráre.
Ak sa pri takejto debate náhodou objaví v našej kancelárii nejaký režisér, môže sa smelo v kritike pokračovať, lebo tento režisér celkom s nami súhlasí, predpokladajúc, že ak nadávame na režisérov, nemyslíme na neho, ale na tých, ktorí práve v miestnosti nie sú. Tak sa dozvieme nové klebety o iných režiséroch a tie použijeme ako palivo do svojich plameňometov pri inej príležitosti.
Keď človek konečne príde po polnoci domov, je mu čudné, ako mohol podľahnúť tej hroznej demagógii a nadávať na režiséra XY. Povie si, líhajúc unavený do postele, že zajtra už bude spravodlivejší, a keby náhodou prišla znova reč na XY, tak sa ho zastane. Takéto výčitky svedomia má asi každý z nás, o čom svedčia epizódy, ktoré poznám: na druhý deň niekedy stretnem pretriasaného režiséra pri stolíku v kaviarni a môj kolega smutne na mňa kývne a povie: „Hovorili sme práve o našej včerajšej debate.“
Režisér však nevie o ničom.
Mnohokrát som sa doma zaprisahal, že sa nebudem púšťať do takýchto polemík. Aj tri dni je z nich človek zničený. Pritom si nie je istý, či tí druhí hovorili to, čo si naozaj myslia. Nakoniec ani ja nehovorím vždy to, čo si myslím. Veď to ani nikto odo mňa nechce.
Úryvok z knihy Rozum
© Rudolf Sloboda
