Nazývali sa Munrungovia. Znamenalo to Ľudia alebo Pravé ľudské bytosti.
Takto sa nazýva väčšina ľudí. A potom jedného dňa kmeň stretne iných ľudí a pomenuje ich napríklad Iní ľudia alebo, ak to nedopadlo najlepšie, Nepriatelia. Keby vymysleli nejaké výstižnejšie meno, napríklad O niečo pravejšie ľudské bytosti, neskôr by to ušetrilo veľa problémov.
Niežeby Munrungovia boli primitívni. Pismir o nich tvrdil, že majú bohaté kultúrne dedičstvo. Myslel tým príbehy.
Pismir poznal všetky staré príbehy i mnoho nových a rozprával ich, keď celý kmeň očarene počúval a nočné ohne sa rozpadali na popol.
Niekedy sa zdalo, že ho počúvajú ešte aj mohutné vlasy, ktoré rástli za oplotením osady. Akoby sa zhrčili a priblížili.
Najstarší príbeh bol najkratší. Pismir ho neopakoval často, ale kmeň ho poznal naspamäť. Bol to príbeh, ktorý sa rozprával v mnohých jazykoch po celom Koberci.
„Na začiatku,“ vravel Pismir, „bola len nekonečná plocha. Potom prišiel Koberec, ktorý plochu zakryl. Vtedy bol Koberec ešte mladý. Medzi vlasmi sa nestihol usadiť prach. Boli štíhle a rovné, nie ohnuté a skôrnatené ako dnes. A Koberec bol prázdny.
Potom prišiel prach, padal na Koberec, hromadil sa medzi vlasmi, zapúšťal korene v hlbokých tieňoch. Prach pomaly a potichu sadal medzi vyčkávajúce vlasy, až napokon v Koberci vytvoril hrubú vrstvu.
A z prachu nás Koberec všetkých utkal. Najprv malé tvory, ktoré sa plazia a bývajú v norách a vysoko vo vlasoch. Potom soraty a tkaninotoče, trompy, kozy, gromery a snargy.
Odvtedy bol v Koberci život a hluk. Áno, aj smrť a ticho. Ale v krosnách celku stále chýbala jedna niť.
Koberec bol plný života, ale neuvedomoval si, že žije. Vedel jestvovať, ale nevedel premýšľať. Ba dokonca nevedel ani len to, čím je.
A tak sme z prachu povstali my, Koberčania. Dali sme Kobercu meno, pomenovali sme všetky tvory a tkanina celku bola hotová. Áno, my prví sme Koberec pomenovali. A odvtedy si uvedomoval sám seba.
Hoci nás môže rozfúkať Smršť, ktorá nenávidí život v Koberci, hoci sa nad nami predlžujú tiene, my sme duša Koberca a to je veľká vec. My sme jeho výkvet.
Samozrejme, že to všetko treba chápať len obrazne, ale myslím, že je to dôležité, nie?“
Úryvok z Koberčania
© Terry Pratchett (Preklad: Vladislav Gális)
